Tentoraz tu máme dvoch Doctorov- Desiateho a Jedenásteho. Dajme tomu, že Jedenásty omylom prerušil pár obvodov, a tak sa obidvaja stretli v Desiateho Tardis (toto je trochu divné, ale inak to vyskloňovať neviem), kde opravujú...obvody..
:D
"Takže koľko máš teraz..."
"906." Odpovedal Desiaty ešte predtým ako Jedenásty dokončil otázku.
Jedenásty sa zamyslel.
"Čo Rose?" Opýtal sa provokatívne. Desiatemu sa zjavil bolestný výraz v tvári, ale odpovedal, akoby nič.
"Čo má byť s Rose?"
"Ty vieš načo som sa pýtal." Odpovedal Jedenásty vážne.
"Rose som nechal s mojím druhým ja. Jemu to prospeje a ona ma...potrebuje.."
"Prospeje?!" Opýtal sa Jedenásty výsmešne. "To si proste nevieš priznať, že ju potrebuješ? Bože, nemôžeš sa občas prefackať?"
"Tak JA by som sa mal prefackať?!" Pozrel naňho. "Len sa pozri na seba! Správaš sa ako malé decko! Ako keby si ani nevyrástol! Spamätaj sa, máš 1000 rokov, a správaš sa ako obyčajný idiot! "
"Takže tak." Na tieto reči bol Jedenásty zvyknutý, a vôbec mu to nevadilo. Išlo mu o niečo iné.
"Čo?" Podráždene na neho pozrel, pretože už mu riadne liezol na nervy.
"Ešte stále si sa cez to nepreniesol." Povedal Jedenásty potichu s očami sklopenými k zemi.
"Cez ČO sa mám akože preniesť? Cez Rose?! " Desiaty sa rozkričal, no potom unavene padol na zem.
"Dá sa cez to vôbec preniesť?" Povedal potichu.
Jedenásty si k nemu sadol a súcitne ho objal.
"Dá."povedal krátko.
"Ale nie teraz." Doplnil.
"Chvíľu to potrvá." Objal Desiateho.
"Ďakujem." Povedal po chvíli Desiaty.
***
"Čo si to vlastne robil?" Opýtal sa Desiaty vŕtajúci sa v kope káblov.
"Vieš, že ja si už ani nepamätám? Prepájal som Tardis so sonickým šrobovákom, pre prípad, že..." Nestihol dopovedať, lebo naňho vyprsklo pár iskier.
"Opatrne." Pozrel naňho Desiaty, hneď na to, sa mu však stalo to isté. Jedenásty sa rozosmial a imitoval ho.
"'Opatrne.'" Znova sa rozrehotal.
"No tak. To vôbec nie je vtipné." Prstom naňho ukázal. Potom sa však rozosmial aj on.
"Už to zachvíľu bude. Každý vo svojej Tardis. So svojím vlastným životom." Povedal Jedenásty.
"Život máme spoločný. Na to nezabúdaj. Len je to celé... Zložité..."
"Veď ja viem..wibbly wobbly... " pozrel naňho a s úsmevom obidvaja dokončili:
"Timey wimey!" Zasmiali sa.
"Je super porozprávať sa občas sám so sebou." Povedal Desiaty.
"Úplne súhlasím. Nikto ti nevie poradiť viac ako ty."
"Hlavne keď potrebuješ pomôcť. Sám vieš njlepšie, čo ti pomôže." Žmurkol Desiaty na Jedenásteho.
"Bude lepšie." Povzbudil ho Jedenásty.
"Oh a ešte jedna rada. Nikdy. Nikdy! Sa nezastavuj pri..."
Bum. Jedenásty bol naspäť vo svojej Tardis. Vzdychol si.
"To mi nie je súdené dopovedať v mojom živote konce najdôležitejších viet?"
:D
"Takže koľko máš teraz..."
"906." Odpovedal Desiaty ešte predtým ako Jedenásty dokončil otázku.
Jedenásty sa zamyslel.
"Čo Rose?" Opýtal sa provokatívne. Desiatemu sa zjavil bolestný výraz v tvári, ale odpovedal, akoby nič.
"Čo má byť s Rose?"
"Ty vieš načo som sa pýtal." Odpovedal Jedenásty vážne.
"Rose som nechal s mojím druhým ja. Jemu to prospeje a ona ma...potrebuje.."
"Prospeje?!" Opýtal sa Jedenásty výsmešne. "To si proste nevieš priznať, že ju potrebuješ? Bože, nemôžeš sa občas prefackať?"
"Tak JA by som sa mal prefackať?!" Pozrel naňho. "Len sa pozri na seba! Správaš sa ako malé decko! Ako keby si ani nevyrástol! Spamätaj sa, máš 1000 rokov, a správaš sa ako obyčajný idiot! "
"Takže tak." Na tieto reči bol Jedenásty zvyknutý, a vôbec mu to nevadilo. Išlo mu o niečo iné.
"Čo?" Podráždene na neho pozrel, pretože už mu riadne liezol na nervy.
"Ešte stále si sa cez to nepreniesol." Povedal Jedenásty potichu s očami sklopenými k zemi.
"Cez ČO sa mám akože preniesť? Cez Rose?! " Desiaty sa rozkričal, no potom unavene padol na zem.
"Dá sa cez to vôbec preniesť?" Povedal potichu.
Jedenásty si k nemu sadol a súcitne ho objal.
"Dá."povedal krátko.
"Ale nie teraz." Doplnil.
"Chvíľu to potrvá." Objal Desiateho.
"Ďakujem." Povedal po chvíli Desiaty.
***
"Čo si to vlastne robil?" Opýtal sa Desiaty vŕtajúci sa v kope káblov.
"Vieš, že ja si už ani nepamätám? Prepájal som Tardis so sonickým šrobovákom, pre prípad, že..." Nestihol dopovedať, lebo naňho vyprsklo pár iskier.
"Opatrne." Pozrel naňho Desiaty, hneď na to, sa mu však stalo to isté. Jedenásty sa rozosmial a imitoval ho.
"'Opatrne.'" Znova sa rozrehotal.
"No tak. To vôbec nie je vtipné." Prstom naňho ukázal. Potom sa však rozosmial aj on.
"Už to zachvíľu bude. Každý vo svojej Tardis. So svojím vlastným životom." Povedal Jedenásty.
"Život máme spoločný. Na to nezabúdaj. Len je to celé... Zložité..."
"Veď ja viem..wibbly wobbly... " pozrel naňho a s úsmevom obidvaja dokončili:
"Timey wimey!" Zasmiali sa.
"Je super porozprávať sa občas sám so sebou." Povedal Desiaty.
"Úplne súhlasím. Nikto ti nevie poradiť viac ako ty."
"Hlavne keď potrebuješ pomôcť. Sám vieš njlepšie, čo ti pomôže." Žmurkol Desiaty na Jedenásteho.
"Bude lepšie." Povzbudil ho Jedenásty.
"Oh a ešte jedna rada. Nikdy. Nikdy! Sa nezastavuj pri..."
Bum. Jedenásty bol naspäť vo svojej Tardis. Vzdychol si.
"To mi nie je súdené dopovedať v mojom živote konce najdôležitejších viet?"
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
V komentároch nám môžete vždy povedať či sa vám príbeh páčil alebo nie, prípadne čo by ste zmenili, alebo s čím nesúhlasite (t.j. nezhody v seriáli apod.)
Ďakujeme, že nás povzbudzujete pozitívnymi komentármi, dodáva nám to pocit, že to čo píšeme sa niekomu páči, a máme chuť písať ďalej. :))
Admins team.