Tentokrát je to ten istý príbeh, len z pohľadu Alice. Nebudem to takto robiť vždy, tak si nezvykajte. ;) Hope you like it. :))
Deň sa začal ako každý iný. Zobudil ma Green day, ktorý mám nastavený ako budík, ja som vstala, umyla sa, obliekla sa, naraňajkovala sa, išla do školy...A myslela som si, že môj nudný život bude takto pokračovať ďalej. Odkedy rodičia zomreli, nemám priateľov. Ani chuť do života. Vždy som
,, To dievča z poslednej lavice, ktoré sa s nikým nebaví". Myslela som, že aj vždy budem.
To som sa ale mýlila.
Keď som prišla domov zo školy, zistila som, že na celej ulici nejde elektrina. Iba som si vzdychla a po celom dome zapálila sviečky. Tento rituál robievam skoro každý druhý týždeň. Očividne bývam na ulici, na ktorú každý zabúda, dokonca ani v mape nie je. Nuž teda, zapálila som sviečky všade. Bola som opatrná, veď to som predsa ja vždy. Zobrala som si knihu do ruky a rozhodla som sa, že sa idem učiť. Keďže fyzika je pre mňa veľmi zaujímavá, takmer po dvoch minútach som zaspala. Zobudila som sa až na to, ako ma niekto vyťahuje z ohňa. Kým som stihla zistiť kto, odpadla som.
Znova som sa zobudila až v nejakej ....strojovni?? Kto vie....Po intenzívnom záchvate kašľa a zistení, že vyzerám horšie než kominár, som zbadala môjho záchrancu. Mal na sebe traky. A motýlika.
Hm.
To je na tomto divné.
Vyzerá úplne ako...
Ale to predsa nie je možné..
Boli to len rozprávky...
Vtom som sa našťastie spamätala a za záchranu života som mu povedala ďakujem. Ja viem, som hlupaňa. Niekto mi zachráňi život a ja sa mu sotva poďakujem...
"Nie je začo," odpovedal, dívajúc sa mi prenikavo do očí. Pri tom sa neustále kolísal na nohách,ako keby nevedel normálne stáť. Tiež som sa mu pozerala do očí.
Boli zelené.
Ako tie moje.
Ale..oveľa staršie..akoby ani neboli jeho. Vyzeral iba o trochu starší ako ja. Znova ma napadla moja bláznivá teória, že to je ten neuveriteľný muž, o ktorom mikedysi ako malej rozprávali rodičia.
Poobzerala som sa okolo seba. Ako by mi çítal myšlienky, povedal:
"Si v stroji času. Volá sa Tardis."
Dobre.
Je takáto zhoda náhod možná?
Nemyslím si.
"Čo to znamená?"
"Čas a relatívne dimenzie vo vesmíre ."
Je to on.
Doctor.
V Tardis.
V hlave sa mi rýchlo premlelo všetko, čo mi mama kedy vravela.
Nahlas som sa však zmohla iba na "Páni!"
Potriasla som hlavou.
Sníva sa mi?
Znova som sa pozrela na motýlika a vedela som, že toto rozhodne nie je sen.
Chcela som sa začať rehotať, ale namiesto toho som sa radšej iba pousmiala.
"Super motýlik," povedala som. Videla som ale, že mi neverí,a tak som doplnila: "Vážne."
Zmetene mi poďakoval a opýtal sa, či mám rodinu a miesto, kde by som mohla ísť.
Spomenula som si na rodičov a zosmutnela som.
"Nie.."
Čakala som, že znova bude zmetený chvíľu ticho, ale on mi namiesto toho povedal, že sa môžem ísť upraviť. To bolo dobré. Nemôžem tu predsa pobehovať ako taký šmudlo. Usmiala som sa a šla som, kde mi povedal. Skoro som odpadla. Bol to obrovský šatník s kúpeľňou v jednom. Čo najrýchlejšie som sa očistila od dymu a vybrala si tričko, mikinu a džínsy. Make-up nepreferujem. Netreba mi ho.
Keď som prišla naspäť, premeral si ma pohľadom. Potom potriasol hlavou tak, že som sa mohla kochať jeho bláznivou hrivou.
Hej! Alice spamätaj sa!
Potom začal: " Vieš, občas so mnou cestujú moji priatelia. No a teraz som tu sám, takže ak nemáš kam ísť, potešilo bu ma keby si.."
Viac už hovoriť nemusel.
" Áno!" Povedala som a objala ho, cítila som sa ako keby som ho poznala odnepamäti. Cítil to tak tiež, pretože ma rovnako silno objal aj on. Potom sa ma ale opýtal, ako sa volám.
Nadišla moja chvíľa.
"Alice," povedala som, " Alice Williamsová."
Čakala som, čo sa stane.
Najprv stuhol.
Potom mu po líci stiekla slza.
Zachytila som ho, keby sa náhodou chystal omdlieť.
Nó, takže z koho pohľadu chcete aby som písala? Páčilo sa vám? :) A myslím to vážne, lebo ja netuším z ktorého pohľadu mám písať...tak prosím..pomoc!
Just leave a comment here ↓
Deň sa začal ako každý iný. Zobudil ma Green day, ktorý mám nastavený ako budík, ja som vstala, umyla sa, obliekla sa, naraňajkovala sa, išla do školy...A myslela som si, že môj nudný život bude takto pokračovať ďalej. Odkedy rodičia zomreli, nemám priateľov. Ani chuť do života. Vždy som
,, To dievča z poslednej lavice, ktoré sa s nikým nebaví". Myslela som, že aj vždy budem.
To som sa ale mýlila.
Keď som prišla domov zo školy, zistila som, že na celej ulici nejde elektrina. Iba som si vzdychla a po celom dome zapálila sviečky. Tento rituál robievam skoro každý druhý týždeň. Očividne bývam na ulici, na ktorú každý zabúda, dokonca ani v mape nie je. Nuž teda, zapálila som sviečky všade. Bola som opatrná, veď to som predsa ja vždy. Zobrala som si knihu do ruky a rozhodla som sa, že sa idem učiť. Keďže fyzika je pre mňa veľmi zaujímavá, takmer po dvoch minútach som zaspala. Zobudila som sa až na to, ako ma niekto vyťahuje z ohňa. Kým som stihla zistiť kto, odpadla som.
Znova som sa zobudila až v nejakej ....strojovni?? Kto vie....Po intenzívnom záchvate kašľa a zistení, že vyzerám horšie než kominár, som zbadala môjho záchrancu. Mal na sebe traky. A motýlika.
Hm.
To je na tomto divné.
Vyzerá úplne ako...
Ale to predsa nie je možné..
Boli to len rozprávky...
Vtom som sa našťastie spamätala a za záchranu života som mu povedala ďakujem. Ja viem, som hlupaňa. Niekto mi zachráňi život a ja sa mu sotva poďakujem...
"Nie je začo," odpovedal, dívajúc sa mi prenikavo do očí. Pri tom sa neustále kolísal na nohách,ako keby nevedel normálne stáť. Tiež som sa mu pozerala do očí.
Boli zelené.
Ako tie moje.
Ale..oveľa staršie..akoby ani neboli jeho. Vyzeral iba o trochu starší ako ja. Znova ma napadla moja bláznivá teória, že to je ten neuveriteľný muž, o ktorom mikedysi ako malej rozprávali rodičia.
Poobzerala som sa okolo seba. Ako by mi çítal myšlienky, povedal:
"Si v stroji času. Volá sa Tardis."
Dobre.
Je takáto zhoda náhod možná?
Nemyslím si.
"Čo to znamená?"
"Čas a relatívne dimenzie vo vesmíre ."
Je to on.
Doctor.
V Tardis.
V hlave sa mi rýchlo premlelo všetko, čo mi mama kedy vravela.
Nahlas som sa však zmohla iba na "Páni!"
Potriasla som hlavou.
Sníva sa mi?
Znova som sa pozrela na motýlika a vedela som, že toto rozhodne nie je sen.
Chcela som sa začať rehotať, ale namiesto toho som sa radšej iba pousmiala.
"Super motýlik," povedala som. Videla som ale, že mi neverí,a tak som doplnila: "Vážne."
Zmetene mi poďakoval a opýtal sa, či mám rodinu a miesto, kde by som mohla ísť.
Spomenula som si na rodičov a zosmutnela som.
"Nie.."
Čakala som, že znova bude zmetený chvíľu ticho, ale on mi namiesto toho povedal, že sa môžem ísť upraviť. To bolo dobré. Nemôžem tu predsa pobehovať ako taký šmudlo. Usmiala som sa a šla som, kde mi povedal. Skoro som odpadla. Bol to obrovský šatník s kúpeľňou v jednom. Čo najrýchlejšie som sa očistila od dymu a vybrala si tričko, mikinu a džínsy. Make-up nepreferujem. Netreba mi ho.
Keď som prišla naspäť, premeral si ma pohľadom. Potom potriasol hlavou tak, že som sa mohla kochať jeho bláznivou hrivou.
Hej! Alice spamätaj sa!
Potom začal: " Vieš, občas so mnou cestujú moji priatelia. No a teraz som tu sám, takže ak nemáš kam ísť, potešilo bu ma keby si.."
Viac už hovoriť nemusel.
" Áno!" Povedala som a objala ho, cítila som sa ako keby som ho poznala odnepamäti. Cítil to tak tiež, pretože ma rovnako silno objal aj on. Potom sa ma ale opýtal, ako sa volám.
Nadišla moja chvíľa.
"Alice," povedala som, " Alice Williamsová."
Čakala som, čo sa stane.
Najprv stuhol.
Potom mu po líci stiekla slza.
Zachytila som ho, keby sa náhodou chystal omdlieť.
Nó, takže z koho pohľadu chcete aby som písala? Páčilo sa vám? :) A myslím to vážne, lebo ja netuším z ktorého pohľadu mám písať...tak prosím..pomoc!
Just leave a comment here ↓
