"Ktorý rok?" opýtala som sa, keď sme pristáli.
"2815." povedal pyšne.
"Už môžem?" opýtala som sa nadšená.
Doctor prikývol a s lišiackym úsmevom na tvári mi otvoril dvere. Keď som z nich vykukla, chytila ma závrať, pretože...no...neboli sme na zemi.
Ale vo vesmíre.
V skutočnom vesmíre!
"Ako to, že môžem dýchať?" napadlo mi hneď.
"To robí Tardis. Vytvára okolo teba kyslík."
Usmiala som sa. Doctor vyzeral akoby ho stále niečo trápilo.
"Kedy si prišla o rodičov?" povedal zamyslene.
"5 rokov dozadu." odpovedala som nehybne.
"Ako?"
"Autonehoda."
"Vraveli ti..."
"O tebe? Hej. Často. Mama. Veľmi sa mi páčili knihy, čo písala..."
"Písala knihy?" usmial sa pre seba, "celá Amy." zašomral.
"Fantasy. Sci-fi."
"Kto vie prečo." žmurkol na mňa. Bolestivo som sa usmiala a v rozhovore som už radšej nepokračovala.
"Takže tam dole...To je zem? Nevyzerá to tak." Nebolo tam už toľko pevniny, na akú som bola zvyknutá. Určite tam je teraz oveľa menej obyvateľov. Bude. Mám v tom zmätok.
"Áno, to je vaša...zem.."
"Čo sa to s ňou stalo?"
"Čo myslíš? To čo ste aj predpovedali. Skleníkový efekt, kyslé dažde, globálne otepľovanie...Nakoniec ste úplne znehodnotili kyslík a odsťahovali sa na inú planétu." Keď hovoril, stále rozhadzoval rukami okolo seba. Bála som sa, že mi zachvíľu jednu strelí. Radšej som poodstúpila o krok ďalej.
"Počkaj...na inú planétu? Ako to myslíš? Tam nikto nebýva?" spýtala som sa ukazujúc na planétu pod nami.
"Nie. Už som vravel, že tam nie je kyslík. Dávaj pozor!" ukázal na mňa prstom.
"Takže...kde ...?"
"Nie ďaleko odtiaľto...." Dvere sa mi zavreli prednosom a ja som sa museli chytiť najbližšej tyče čo som videla, pretože už sme leteli nevedno kam. Aspoň pre mňa to tak bolo. Doctor vyzeral že vie čo ro...nie beriem to späť. Vôbec tak nevyzeral. Ako vravela mama otcovi, keď myslievala na to, či Doctor ešte žije.
"Pán času je len jeho rasa, neznamená to, že by vedel čo robí." Pekné. To vystihla. Mama mi často chýba. Chýbajú mi tie jej nekonečné reči o Doctorovi, ale aj iné bláboly, pokiaľ rozmýšľala o knihe. Ale aj tak sme vždy skončili pri Doctorovi. Ako malá som vždy verila, že nás všetkých Doctor v Tardis príde zachrániť a vytrhnúť z môjho otrasného života. Bolo obdobie, kedy som najviac nenávidela sama seba. nemala som žiadne samovražedné sklony, len...som mala pocit, že nikam tak akosi nezapadám. K Doctorovi by som určite pasovala. To bola moja mienka mienka. No postupom času, áno, teraz som mala povedať to slovo vyrástla, to však nie je pravda. Nikdy som nevyrástla a nikdy nevyrastiem. Iba som proste na Doctora...zabudla...vykašľala sa na to. Už som tomu viac neverila. No dobre, možno som predsa len trošku vyrástla. Ale inak nie. Vážne. Mali by ste ma vidieť. Vyzerám ako trinásťročná. Aj vo vnútri. Okrem toho som príšerne ukecaná, a stále meliem iba o svojich veciach. Ale v škole to moc nerobím. Nikto nemá záujem sa so mnou baviť. Viete, že ma to vôbec ani neštve? Keď vidím tých idiotov ako sa tam objímajú a zároveň ohovárajú...netúžim po tom. Prečo toto všetko zase rozprávam?! Vážne úžasné. Vyblábolím to každému na prvé stretnutie? Nie. Len...som potrebovala prejsť nenápadne od mamy....Tá bolesť zo straty blízkeho človeka tu totižto bude vždy. Alemám niečo čo aj ona mala. Doctora. Tak uvidíme, či mala o ňom pravdu. Už teraz sme si veľmi blízki. On vo mne našiel svoju spriaznenú dušu a ja....Ja vlastne tiež.
Moje úvahy boli prerušené zvukom pristávajúcej Tardis. Asi mi chvíľu potrvá, kým si na ten zvuk zvyknem. Ale páči sa mi.
Hádam môže byť :))
"2815." povedal pyšne.
"Už môžem?" opýtala som sa nadšená.
Doctor prikývol a s lišiackym úsmevom na tvári mi otvoril dvere. Keď som z nich vykukla, chytila ma závrať, pretože...no...neboli sme na zemi.
Ale vo vesmíre.
V skutočnom vesmíre!
"Ako to, že môžem dýchať?" napadlo mi hneď.
"To robí Tardis. Vytvára okolo teba kyslík."
Usmiala som sa. Doctor vyzeral akoby ho stále niečo trápilo.
"Kedy si prišla o rodičov?" povedal zamyslene.
"5 rokov dozadu." odpovedala som nehybne.
"Ako?"
"Autonehoda."
"Vraveli ti..."
"O tebe? Hej. Často. Mama. Veľmi sa mi páčili knihy, čo písala..."
"Písala knihy?" usmial sa pre seba, "celá Amy." zašomral.
"Fantasy. Sci-fi."
"Kto vie prečo." žmurkol na mňa. Bolestivo som sa usmiala a v rozhovore som už radšej nepokračovala.
"Takže tam dole...To je zem? Nevyzerá to tak." Nebolo tam už toľko pevniny, na akú som bola zvyknutá. Určite tam je teraz oveľa menej obyvateľov. Bude. Mám v tom zmätok.
"Áno, to je vaša...zem.."
"Čo sa to s ňou stalo?"
"Čo myslíš? To čo ste aj predpovedali. Skleníkový efekt, kyslé dažde, globálne otepľovanie...Nakoniec ste úplne znehodnotili kyslík a odsťahovali sa na inú planétu." Keď hovoril, stále rozhadzoval rukami okolo seba. Bála som sa, že mi zachvíľu jednu strelí. Radšej som poodstúpila o krok ďalej.
"Počkaj...na inú planétu? Ako to myslíš? Tam nikto nebýva?" spýtala som sa ukazujúc na planétu pod nami.
"Nie. Už som vravel, že tam nie je kyslík. Dávaj pozor!" ukázal na mňa prstom.
"Takže...kde ...?"
"Nie ďaleko odtiaľto...." Dvere sa mi zavreli prednosom a ja som sa museli chytiť najbližšej tyče čo som videla, pretože už sme leteli nevedno kam. Aspoň pre mňa to tak bolo. Doctor vyzeral že vie čo ro...nie beriem to späť. Vôbec tak nevyzeral. Ako vravela mama otcovi, keď myslievala na to, či Doctor ešte žije.
"Pán času je len jeho rasa, neznamená to, že by vedel čo robí." Pekné. To vystihla. Mama mi často chýba. Chýbajú mi tie jej nekonečné reči o Doctorovi, ale aj iné bláboly, pokiaľ rozmýšľala o knihe. Ale aj tak sme vždy skončili pri Doctorovi. Ako malá som vždy verila, že nás všetkých Doctor v Tardis príde zachrániť a vytrhnúť z môjho otrasného života. Bolo obdobie, kedy som najviac nenávidela sama seba. nemala som žiadne samovražedné sklony, len...som mala pocit, že nikam tak akosi nezapadám. K Doctorovi by som určite pasovala. To bola moja mienka mienka. No postupom času, áno, teraz som mala povedať to slovo vyrástla, to však nie je pravda. Nikdy som nevyrástla a nikdy nevyrastiem. Iba som proste na Doctora...zabudla...vykašľala sa na to. Už som tomu viac neverila. No dobre, možno som predsa len trošku vyrástla. Ale inak nie. Vážne. Mali by ste ma vidieť. Vyzerám ako trinásťročná. Aj vo vnútri. Okrem toho som príšerne ukecaná, a stále meliem iba o svojich veciach. Ale v škole to moc nerobím. Nikto nemá záujem sa so mnou baviť. Viete, že ma to vôbec ani neštve? Keď vidím tých idiotov ako sa tam objímajú a zároveň ohovárajú...netúžim po tom. Prečo toto všetko zase rozprávam?! Vážne úžasné. Vyblábolím to každému na prvé stretnutie? Nie. Len...som potrebovala prejsť nenápadne od mamy....Tá bolesť zo straty blízkeho človeka tu totižto bude vždy. Alemám niečo čo aj ona mala. Doctora. Tak uvidíme, či mala o ňom pravdu. Už teraz sme si veľmi blízki. On vo mne našiel svoju spriaznenú dušu a ja....Ja vlastne tiež.
Moje úvahy boli prerušené zvukom pristávajúcej Tardis. Asi mi chvíľu potrvá, kým si na ten zvuk zvyknem. Ale páči sa mi.
Hádam môže byť :))
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
V komentároch nám môžete vždy povedať či sa vám príbeh páčil alebo nie, prípadne čo by ste zmenili, alebo s čím nesúhlasite (t.j. nezhody v seriáli apod.)
Ďakujeme, že nás povzbudzujete pozitívnymi komentármi, dodáva nám to pocit, že to čo píšeme sa niekomu páči, a máme chuť písať ďalej. :))
Admins team.