nedeľa 15. decembra 2013

Kapitola druhá: Doctor

Tentokrát je to ten istý príbeh, len z pohľadu Alice. Nebudem to takto robiť vždy, tak si nezvykajte. ;)  Hope you like it. :))


Deň sa začal ako každý iný. Zobudil ma Green day, ktorý mám nastavený ako budík, ja som vstala, umyla sa, obliekla sa, naraňajkovala sa, išla do školy...A myslela som si, že môj nudný život bude takto pokračovať ďalej. Odkedy rodičia zomreli, nemám priateľov. Ani chuť do života. Vždy som
,, To dievča z poslednej lavice, ktoré sa s nikým nebaví". Myslela som, že aj vždy budem.
To som sa ale mýlila.
Keď som prišla domov zo školy, zistila som, že na celej ulici nejde elektrina. Iba som si vzdychla a po celom dome zapálila sviečky. Tento rituál robievam skoro každý druhý týždeň. Očividne bývam na ulici, na ktorú každý zabúda, dokonca ani v mape nie je. Nuž teda, zapálila som sviečky všade. Bola som opatrná, veď to som predsa ja vždy. Zobrala som si knihu do ruky a rozhodla som sa, že sa idem učiť. Keďže fyzika je pre mňa veľmi zaujímavá, takmer po dvoch minútach som zaspala. Zobudila som sa až na to, ako ma niekto vyťahuje z ohňa. Kým som stihla zistiť kto, odpadla som.
Znova som sa zobudila až v nejakej ....strojovni?? Kto vie....Po intenzívnom záchvate kašľa a zistení, že vyzerám horšie než kominár, som zbadala môjho záchrancu.  Mal na sebe traky. A motýlika.
Hm.
To je na tomto divné.
Vyzerá úplne ako...
Ale to predsa nie je možné..
Boli to len rozprávky...
Vtom som sa našťastie  spamätala a za záchranu života som mu povedala ďakujem. Ja viem, som hlupaňa. Niekto mi zachráňi život a ja sa mu sotva poďakujem...
"Nie je začo," odpovedal, dívajúc sa mi prenikavo do očí. Pri tom sa neustále kolísal na nohách,ako keby nevedel normálne stáť. Tiež som sa mu pozerala do očí.
Boli zelené.
Ako tie moje.
Ale..oveľa staršie..akoby ani neboli jeho. Vyzeral iba o trochu starší ako ja. Znova ma napadla moja bláznivá teória, že to je ten neuveriteľný muž, o ktorom mikedysi ako malej rozprávali rodičia.
Poobzerala som sa okolo seba. Ako by mi çítal myšlienky, povedal:
"Si v stroji času. Volá sa Tardis."
Dobre.
Je takáto zhoda náhod možná?
Nemyslím si.
"Čo to znamená?"
"Čas a relatívne dimenzie vo vesmíre ."
Je to on.
Doctor.
V Tardis.
V hlave sa mi rýchlo premlelo všetko, čo mi mama kedy vravela.
Nahlas som sa však zmohla iba na "Páni!"
Potriasla som hlavou.
Sníva sa mi?
Znova som sa pozrela na motýlika a vedela som, že toto rozhodne nie je sen.
Chcela som sa začať rehotať, ale namiesto toho som sa radšej  iba pousmiala.
"Super motýlik," povedala som. Videla som ale, že mi neverí,a tak som doplnila: "Vážne."
Zmetene mi poďakoval a opýtal sa, či mám rodinu a miesto, kde by som mohla ísť.
Spomenula som si na rodičov a zosmutnela som.
"Nie.."
Čakala som, že znova bude zmetený chvíľu ticho, ale on mi namiesto toho povedal, že sa môžem ísť upraviť. To bolo dobré. Nemôžem tu predsa pobehovať ako taký šmudlo. Usmiala som sa a šla som, kde mi povedal. Skoro som odpadla. Bol to obrovský šatník s kúpeľňou v jednom. Čo najrýchlejšie som sa očistila od dymu a vybrala si tričko, mikinu a džínsy. Make-up nepreferujem. Netreba mi ho.
Keď som prišla naspäť, premeral si ma pohľadom. Potom potriasol hlavou tak, že som sa mohla kochať jeho bláznivou hrivou.
Hej! Alice spamätaj sa!
Potom začal: " Vieš, občas so mnou cestujú moji priatelia. No a teraz som tu sám, takže ak nemáš kam ísť, potešilo bu ma keby si.."
Viac už hovoriť nemusel.
" Áno!" Povedala som a objala ho, cítila som sa ako keby som ho poznala odnepamäti. Cítil to tak tiež, pretože ma rovnako silno objal aj on. Potom sa ma ale opýtal, ako sa volám.
Nadišla moja chvíľa.
"Alice," povedala som, " Alice Williamsová."
Čakala som, čo sa stane.
Najprv stuhol.
Potom mu po líci stiekla slza.
Zachytila som ho, keby sa náhodou chystal omdlieť.






Nó, takže z koho pohľadu chcete aby som písala? Páčilo sa vám? :) A myslím to vážne, lebo ja netuším z ktorého pohľadu mám písať...tak prosím..pomoc!
Just leave a comment here 

sobota 14. decembra 2013

Kapitola prvá: Alice

Takže, dnes by som chcela začať takú na pokračovanie....napíšte či sa páčila potom.. ;) S jedenástym Doctorom :)

Nemožné. Už sa nemôžem ani poprechádzať po Zemi. Vždy sa niečo deje iba keď som tam ja. Myslel som, že to zvládnem...ale nezvládol som. Nemôžem predsa iba tak prejsť okolo horiacej budovy, v ktorej niekto je, bez toho aby som pomohol. Bol to risk. Ale zvládol som to. S Tardis som pristál rovno v izbe, kde ležalo to dievča. Rýchlo som si zakryl kabátom nos a odniesol ju do Tardis. Položil som ju na zem. Čo treba v takejto situácii robiť? Obzeral som sa okolo, ale nič ma nenapadlo. Zadíval som sa na ňu. Vyzerala celkom obyčajne, bola vysoká asi ako ja, mala na sebe kockovanú košeľu a čierne rifle. Teda vlastne bola celkom zadymená od ohňa. Ale...vlasy.
Boli ryšavé.
Presne ako mala aj Amy.
Stiekla mi po líci slza. Rýchlo som ju ale utrel. Už som chcel niečo robiť, keď v tom sa prebrala a rozkašľala sa. Zľakol som sa a urobil som krok dozadu. Dievčinka sa zdvihla, pooprašovala sa. Ešte raz zakašľala a obzrela sa na mňa. Všimol som si jej oči. Boli veľmi jasno zelené. Premeriavala si ma. Zastavila sa na motýliku. Koniec-koncov, to ale robili všetci. Ale ona...sa usmiala. Dovolil som si tiež sa opatrne usmiať.
„Ehm...ďakujem..“ povedala s rozpakmi.
„Nie je začo,“ odpovedal som neodopierajúc zrak z jej očí. Aj ona sa mi dívala do očí. Potom ich ale sklopila. Začala sa obzerať okolo seba.
„Si v stroji času,“ povedal som jej na rovinu, „volá sa Tardis.“
Vyvalila na mňa oči. Oops, asi som nemusel  na ňu až tak vyletieť. Chúďa, aj tak je už dosť zmetená. Ale ku podivu sa rýchlo spamätala. Ako by bola zvyknutá na nemožné veci.
„Čo to znamená?“
„Čas a relatívne dimenzie vo vesmíre,“ odpovedal som. Potichu zapískala.
„Páni!“
Potriasla hlavou a znova pozrela na mňa a na motýlika.
„Super motýlik,“ povedala s úsmevom. Nevedel som, či to je irónia, alebo to vraví naozaj.
„Vážne.“ Doplnila.
„Tak to teda ďakujem..“ usmial som sa, „kam ťa mám teraz zaviesť? Máš tu nejakú rodinu?“
To som nemal hovoriť. Zrazu posmutnela.
„Nie“ odpovedala krátko. Nechcel som sa viac pýtať. V jej očiach som videl celý príbeh.
„A máš kde ísť?“ Pokrútila hlavou. Mozog mi išiel na plné obrátky.
„Môžeš sa ísť upraviť, ak chceš. Pôjdeš tamtou chodbou a tretie dvere zľava,“ usmial som sa.
Opätovala mi úsmev a vykročila.
Asi za desať minút prišla. Tento raz  už bola čistá a prezlečená. V džínsoch a mikine. Vlasy si zaplietla do vrkoča. Make-up zrejme nebola jej šálka kávy. Ale prekvapilo ma, aká bola krásna. Predtým to nebolo možné vidieť, keďže bola viac-menej čierna od dymu. Potriasol som hlavou, aby som sa spamätal a povedal som:
„Vieš, občas so mnou cestujú moji priatelia. No a teraz nikoho nemám, takže ak nemáš kam ísť, potešilo by ma keby si...“
„áno!“ nenechala ma ani dohovoriť. Zrazu z nej všetka ostýchavosť opadla a objala ma. Bol som z toho veľmi prekvapený, ale objal som ju späť. Ešte sa mi nestalo, že by som si s niekým pripadal hneď taký blízky. S ňou to bolo ale iné. Ani sme nevedeli svoje mená, a už to bolo ako keby sme sa poznali sto rokov. Keď objatie skončilo, opýtal som sa jej ako sa volá.
„Alice,“ odpovedala, „Alice Williamsová.“

Úsmev mi zamrzol na perách.

sobota 7. decembra 2013

You´re not mine anymore...

(Jedenásty Doctor, Rose, Desiaty)

Opäť myslel na ňu. Rose. Bola predsa súčasťou jeho života.
Bola....
Teraz už ale patrí niekomu inému.
A on patrí jej. Určite sú spolu šťastní...Dal by čokoľvek za to, aby ju mohol zase vidieť. Niekedy vážne závidel svojmu "dvojníkovi".
Ale on ju potreboval. A Rose potrebovala jeho.
Jedenásteho znovu chytala túžba vidieť Rose. Lenže keby ho Rose videla, nespoznala by v ňom Doctora. Určite nie na prvý pohľad.. Kedysi to bývala JEHO Rose. Kedysi on býval JEJ Doctor...
...

Skutočný dôvod, prečo bol jedenásty Doctor taký, aký bol, bol, že nechcel myslieť na minulosť. Netúžil ďalej myslieť na to, čo všetko dôležité stratil. Bolesť, ktorú zažil. Neuveriteľné veci, čo za celý svoj život videl. Radšej sa venoval TARDIS a správal sa ako dvanásťročný chlapec. Bolo to preňho lepšie, ako by sa mal trápiť.
Za všetkou tou bláznivosťou bol totižto veľký tieň utrpenia.
Ale o to teraz nešlo.
Nkdy o to nešlo.
"Občas je lepšie zabudnúť a byť znova šťastný,"vravel sám pre seba. Slovo "zabudnúť sa mu chvíľu ozývalo v hlave.
"Ale nie teraz!" skríkol a zadával súradnice do TARDIS.
Zatlačil na páku.
Vôbec nerozmýšľal, čo robí.
Nebolo treba.
Ide za Rose!

...

TARDIS pristála pred panelákom. Doctor otvoril dvere a svižným krokom prešiel ku dverám. Už išiel stlačiť kľučku od dverí, no s rukou vo vzduchu na chvíľu zaváhal.
Čo ak...
Nie, ide tam.
Rázne stlačil kľučku a preskákal pár poschodí, až kým nenašiel, čo hľadal. Smithovci. Zastal pred dverami. Boli to úplne obyčajné bytové dvere,nebolo na nich nič výnimočné.
Až na...
Klepadlo.
Doctor ho uchopil do ruky. Už išiel zaklopa, keď v tom počul hlas. Bol to Rosin hlas. Smiala sa. Doctor si ju predstavil a tiež sa musel pousmiať.
No vzápätí počul ten druhý hlas.
Bol to jeho hlas.
Ale nie ten, čo má teraz.
Hlas jeho predošlej regenerácie.
Dokonca ani ten celkom nie.
Hlas jeho dvojníka.
Doctorovi zmrzol úsmev na perách. Zvuky, ktoré vychádzali z bytu mu prezrádzali, že Desiaty šteklí Rose a tá sa nemôže dosmiať.
"Prestaň!"smiala sa.
"Nie pokiaľ mi to nepovieš!"
"Už doooosť..."počul ešte smejúcu sa Rose Doctor.
Ale to už so slzami v očiach kráčal ku TARDIS.


sobota 30. novembra 2013

My only hope to live

S metakrizovaným Doctorom a Rose. Opäť.


Rose ležala v posteli s chrípkou, a myslela na to, kedy sa asi Doctor vráti. Išiel do práce. Teda "do práce". Preňho to predsa žiedna práca  nie je, keďže pozemská úroveň fyziky je taká aká je. Rose sama nevedela čo Doctor presne robí. Vedela len, že to má niečo do činenia s fyzikou, chémiou a matikou. Keby tak už prišiel. Ale to nejde. Ešte bude v robote aspoň 2 hodiny..Rose bolo nanič. Potrebovala niekoho na objímanie a rozprávanie sa. Na varenie čaju. Na rozmaznávanie. No čo už. Bude to musieť nejako vydržať. Bude sa snažiť dovtedy spať. Predtým ale ešte napíše Doctorovi.

Rose (14:25)
Chýbaš mi. Je mi zle. Vráť sa skoro :(

Nič...neodpisoval...super...to fakt pomohlo...Rose sa na to proste vykašľala a išla spať. Zobudila sa až o siedmej. Rozmýšľala:
Hmm...Doctor už by mal byť doma...kde sa toľko túla? Vtom sa pozrela na stolík a všimla si, že tam má horúci čaj, nový balík vreckoviek a čokoládu. Usmiala sa. Bol tam aj lístok:
"Som v obývačke ♥ "
Rose vstala a s lístkom v ruke išla do obývačky. Doctor ležal rozvalený na pohovke. Rose sa usmiala pri tej myšlienke, že tam čakal na ňu tak dlho, až zaspal. Keď však vošla dnu, podlaha zavŕzgala a Doctor sa hneď zobudil. Zdvihol hlavu. Ako videl, že to je Rose, ihneď vyskočil, objal ju, roztočil a potom si ju zobral na ruky tak, že sa cítíla ako kráľovná. Doctor ju pobozkal.
"Chýbala si mi.."
"Tak ja som chýbala tebe?"povedala naoko nahnevane,"prečo si mi neodpísal ani len na smsku?"
"Hneď ako si mi napísala som sa zbalil a prišiel. Spala si: Nechcel som ťa zobudiť, tak som ti spravil čaj a dal ti ho na tácku. Potom som tu na teba čakal..No a trochu ma to unavilo.."
Zložil ju na pohovku. Rose sa iba nemo pozerala na Doctora. Ten sa usmieval. Mal toľko lásky v očiach, keď na ňu pozeral. Rose vstala a objala ho. Doctor ju objal späť.
Chvíľu tak ostali, no potom  Doctor  povedal:
"Tak a teraz späť do postele sa liečiť!"
"Nie!"
"A keď pôjdem s tebou?"usmial sa.
"Kľudne."
Znova ju zdvihol a odniesol až do postele. Potom prešiel na druhú stranu a ľahol si tak, aby mohol Rose zozadu objať. Rose mohla cítiť jeho dych na svojom krku. S úsmevom a pocitom úplného šťastia zaspala v Doctorovom náručí.

štvrtok 28. novembra 2013

Who I am?

Tento příběh bude o Oswin. Ale v tomhle příběhu nejspíš neskončí jako dálek.

Ahoj,mé jméno je Oswin. Oswin Oswald. Je mi 18 let. A nevím co ještě bych vám měla říct. Jsem prostě obyčejná holka co si plní svůj sem. Chci cestovat. Je tu tolik míst k vidění. Jednou si takhle sedím ve škole. Nemám co dělat. Rozhlížím se kolem a čtu si z knížky. Najednou uslyším zvláštní zvuky. Něco jako fanfáry. Akorát trochu hlasitější a divnější. Rychle jsem vstala. Zvuk ustal. 
Ne Oswin! je to jenom výplod tvé bujné fantazie. Okřikovala jsem se v duchu. Ale stejně jsem se šla podívat za zdrojem toho mého vymyšleného zvuku. Šla jsem pár chodbama. O patro víš a v tom jí spatřila. Bylo to vysoká modrá budka. Jako by mě probodávala pohledem. Dělala zvuky jako lednička.
Oswin! ty by jsi si měla zajít na psychiatrii! je to nemožné! kde by se tady asi vzala modrá budka? Už párkrát jsem měla takovéhle přeludy. Asi mě ty sci-fi seriály trochu berou. Přišla jsem k ní. Natáhla k ní ruku. Byla skutečná. Ale opravdu! cítila jsem jak se něco dotýká mé ruky! byla skutečná! Párkrát jsem si jí obešla a prohlížela si jí od zhora dolů. Běžela jsem pro notes. Musela jsem si jí celou překreslit. Měla jsem tolik desítek nápadů co by to mohlo být. Třeba..přenášedlo,mučírna..ano,všechno je to bláznivé ale tak úžasné napohled. Odložila jsem sešit a tužku na zem. Šla jsem ke vchodu. Teda alespoň myslím že to byl vchod. Zaťukala jsem a o krok poodstoupila. Pořád jako by mě ta budka provrtávala pohledem. Nic se nestalo. Přistoupila jsem k ní zas a znovu zatukala. Najednou se ozvala strašná rána a budka začala pomalu mizet. Chtěla jsem po ní ještě šáhnout ale nahmatala jsem jenom vzduch...

štvrtok 21. novembra 2013

Missing you

Už je to mesiac. Už mesiac sa im Doctor neozval...
Čo je to s ním?
Asi by mu mala ešte raz zavolať.
Alebo radšej nie.
Či?
Asi by s tým mala prestať. Určite je v poriadku...
Ale ONA nie je.
To iste, má Roryho, ale...on nie je Doctor. Je to jej muž, ale nie je to muž s hlúpou tvárou, s nemožnou bradou a debilným motýlikom. Chýba jej ten motýlik.
Ako rada, by sa teraz porozprávala so svojím najlepším priateľom na tému Rory. S ním sa predsa o tom rozprávať nemôže. Doctoooor kde si?
Vtom počula zvuk TARDIS  v kuchyni. Rýchlo tam bežala. Keď ale dobehla do kuchyne, zistila, že  to TARDIS nebola. V kuchyni bol totižto zívajúci Rory a varil si kávu. A ten zvuk....bola pískajúca konvica. Vlastne ani predtým nepočula Amy zvuk TARDIS.
"Začína mi hrabať,"pomyslela si, keď dala pusu Rorymu a odišla späť do obývačky. Sadla i tak, že nohy si dala k sebe, a objala si ich okolo kolien. Nie je predsa až taká hluchá, len jej chýba Doctor. A TARDIS. Mimozemšťania. Vesmír. Čas. Priestor. Bláznivý Doctorov účes.
"Chýba mi ešte aj ten idiotský motýlik..."pomyslela si, no potom sa nad tým zamyslela a znechutene skonštatovala: "Dofrasa, je to so mnou zlé."
Prešiel ďalší normálny deň.
Bez Doctora.
Amy si išla ľahnúť. Snažila sa nemyslieť na to ako veľmi jej chýba Doctor. Cítila sa tak trouchu ako keby podvádzala Roryho, pretože na Doctora dnes myslela prakticky celý deň. Aby sa zbavila previnilého pocitu, pobozkala Roryho tak, že ten z toho chvíľu ani nedýchal. Amy sa naňho usmiala. Zhasla svetlo, a prikryla sa.

Asi o tretej v noci sa Amy zobudila na nejaký hluk a záhrade. Išla sa pozrieť ku oknu, a vtedy to zbadala. Doctor jej kýval z TARDIS. Amy vtedy premohol taký neopísateľný pocit šťastia, že úplne zabudla na to, že by mala zobudiť Roryho. Načo. Doctora potrebuje ONA. Aspoň na chvíľu. Celá naradostená vybehla von a.....
Zobudila sa.
Bol to len sen.
Doriti!
Amy sa nechcelo ani vstávať.
Nie.
Už nechce ďalší taký deň.
Už...
Z myšlienok ju vyrušil Rory: "Dobré ráno pani Williamsová!"
Mmmmmmm...raňajky do postele ! Presne to by mal teraz Rory urobiť.
"Amy! Poď sem na chvíľu!"
Och bože....Amy sa nechcelo vstávať...No práve keď sa chystala so zalepenými očami vojsť do kuchyne, prekvapil ju hlas, ktorý tak dobre poznala:
"Amelia Pondová, vieš ty vôbec ako si mi chýbala?!"
Doctor.
Doctor prišiel.
Doctor prišiel za ňou.
Amy sa na neho chvíľu dívala a rozmýšľala, či aj toto je len sen.
Hmmm, vyzerá to celkom živo.
"Myslím, že to je skutočnosť..Bože ja zaostalá, veď  to je Doctor!"
Amy pribehla bosá za ním a zovrela ho v medveďom objatí. áno. Toto...Je Doctor. To, čo jej chýbalo.
Snažila sa ho držať čo najdlhšie. On ju ale tiež. Amy vdychovala jeho známu vôňu. Ktovie, kedy to bude môcť urobiť znova.
"Doctor?"
"áno?"
"Tak veľmi si mi chýbal."
Usmial sa. "Amelia Pondová...."urobil dlhú odmlku, "nemáš ani tušenia ako si ty chýbala mne!" stisol ju ešte viac. Amy sa v tej nádhernej chvíli zmohla iba na jedinú myšlienku.
"Keby si len vedel.."





pondelok 18. novembra 2013

My HERO

"Aqilloguenesticiatorius," povedal Doctor.
"Čo to?"
"To nie je podstatné,"usmial sa,"ale je tam krásne."
Amy mlčala.
"Hej, čo je?"robil si starosti Doctor. Zdvihol hlavu od konzoly. Amy sedela vedľa neho s hlavou sklonenou a obzerala si prsteň.
Doctor si vzdychol."Chýba ti Rory?"
Vzdychla si. "Áno,"odpovedala krátko.Doctor si sadol k nej."Amelia Pondová je tu jedna vec, ktorú by som ti chcel povedať." Amy zdvihla hlavu, pretože Doctor nedopovedal vetu. Pozerala naňho s otázkou v očiach. Doctor ju zdvihol zo stoličky a dotlačil ju ku dverám. Otvoril ich.
Amy zostala v nemom úžase. Pred ňou sa otvárala široká panoráma planéty, ktorej meno nemá šancu povedať. Bolo to tak nádherné, že Amy proste nevládala hovoriť. Celé to vyzeralo ako na tých úžasných obrazoch, keď vidíte tyrkysové rieky s fialovými lesmi a sivomodrou oblohou.
"To je..."
"Ja viem!"
"Páni!" Na chvíľu sa obaja odmlčali a kochali sa výhľadom.
"Poď!"zakričal Doctor.
"Čo? Ale ako..."
"Póóď!"zakričal a pritom ju ťahal von z Tardis. Amy úplne zabudla na to, že jej bolo smutno za Rorym, a nielen to, úplne zabudla na všetko. Zaujímalo ju  len to, aké úžasné je to, čo práve vidí pred sebou. Doctor ju ešte stále držal za ruku. Amy zašepkala "ďakujem" a vtisla hrdému Doctorovi pusu na čelo. Prechádzali sa pomedzi stromy, bolo to niečo ako baobaby, len tenšie a viac do fialova. Nepotrebovalo to slová, bolo to nádherné samo o sebe.
"Je tu absolútne úžasné!"rozplývala sa Amy,"ale...počkať...ééhm....Doctor? Čo je tamto?"
"Čo? Ó moje hviezdy! To nie! Nie, nie, nie, nie, nie!! Amy.."povedal, keď si všimol, že stvorenie vyzerajúce ako dezorientovaná mutantovaná mäsožravá rastlina, si ich všimlo (hoci to vôbec tak nebolo, toto stvorenie sa iba veľmi zďaleka podobalo na mäsožravku, bol to veľmi vzácny druh istého...nuž, nazývajme to mäsožravá rastlina...)
"Bež!!" Šťastie bolo, že od Tardis neboli ďaleko, pretože inak by nestihli dobehnúť skôr, ako by ich to podivné dačo dobehlo.
Keď zadýchaní zavreli za sebou dvere, Amy sa spýtala, čo to bolo, a hlavne prečo pred tým preboha museli utekať. Doctor odpovedal:
"Vieš, Amy..nie som hrdina.." jemne sa pousmial,"nedokážem zneškodniť všetky príšery a mimozemské potvory, čo existujú. Nuž a na túto špeciálnu  ja ako pán času, proste nestačím. Patrí to medzi tajomstvá pánov času. Nemôžem ti to povedať."
Amy to zaskočilo. "Ale veď ty mi hovoríš všetko.." Doktor ju prerušil: " Amy...ja viem. Ale nateraz si s tým proste nerob starosti. Dobre?" Nahol sa a pobozkal ju na čelo. Amy ho objala.
"Dobre,"povedala.
"Doctor?"
"Áno?"
"Nemusíš byť hrdina,"usmiala sa,"Mám ťa rada takého aký si.."
"Oh Pondová!"Doctora to dojalo.
Dobre, viem že na vymýšľanie príšer moc nie som, ale išlo o vzťah Doctora a Amy. Radšej sa dohodneme na romantických príbehoch ok? :D Chceli by ste niečo napríklad s dvomi doctormi?
:) alebo ak máte nejaké iné návrhy? :)

sobota 16. novembra 2013

Ďalšie

Ták zatiaľ romantiká jak hrom :D ale nebojte sa určite bude niečo dobrodružné zase teraz :) A aj keď mám najradšej 11 a Amy, zistila som, že ma neuveriteľne baví písať o 10 a Rose :) očakávajte, že väčšinou budú asi romantické...ale uvidíme :) poskúšam :D Na dnes to teda bolo všetko, ale zajtra budú zase nové :) 2? I do hope so ;D zatiaľ good night sweeties :*

Narodeniny

Tentoraz sa dej odohráva s metakrizovaným 10 doctorom a Rose, dva roky po tom čo ich Doctor s Donnou na pláži opustili. Rose s Doctorom bývajú v Anglicku, vo vlastnom byte.



Sobota poobede, doctor sa snaží opraviť malú, neidentifikavateľnú vecičku.
"Čo to robíš?"spýtala sa Rose so záujmom a prisadla si k nemu s dvomi šálkami horúceho čaju.
"Uvidíš,"povedal Doctor a usmial sa.
"Ale už to skoro mám,"dodal."Mimochodom, tvoja matka.."pozrel na ňu s otázkou v očiach.
Rose sa začala smiať:"Neboj sa, príde až o týždeň,okrem toho takmer ju ani neuvidíš, pôjdeme si sadnúť niekde do kaviarne."
Doctor si vydýchol a Rose sa znova začala smiať. Po troch sekundách sa rozosmial aj on.
Rose nekontrolovaným pohybom skoro zhodila čaj. Doctor ho ale stihol zachytiť práve včas,aby sa nerozlial
"Mali by sme sa ukľudniť,"usmial sa a dal Rose pusu na líce. Potom sa vrátil späť ku práci. Rose ho pozorovala, ale stále nevedela prísť na to, čo to je.
Asi po 5 minútach sa Doctor narovnal.
"Vieš čo je dnes za deň?"spýtal sa Doctor
 "Čo?"odpovedala otázkou Rose, hoci tušila, čo teraz príde.
"Dnes máš predsa narodeniny! Nuž a pretože ti chcem život trochu uľahčiť, toto som ti vyrobil!"povedal Doctor so širokým úsmevom a podal jej tú vecičku, ktorú práve dokončil.
Rose  nemala tušenie čo to je zač, ale predsa Doctorovi poďakovala a usmievala sa. Doctor ju pobavený sledoval, dobre vedel že ona vôbec nevie čo to je.
"Nevieš čo to je, však?"
"É nie"
"Je to presne to isté..."Doctor zámerne zdržoval, "ako aj,"vytiahol z vrecka sonický šrobovák,"toto!"
Rose stratila dych.
"Ty si.."
"Presne tak!" Vyceril zuby Doctor.
Rose mu skočila do náručia. To ale Doctor nečakal a zvalil sa na pohovku aj s Rose . Rose mu vtisla obrovskú pusu na ústa.
"Si najlepší mimozemšťan na svete!"
Doctor sa zasmial. Ako keby poznala ešte nejakého iného. Pri tej myšlienke posmutnel. Rose si to všimla a silno ho objala." Nebuď smutný. Doctor. Nie dnes."
" Máš pravdu. Dnes sú predsa tvoje narodeniny."
Doctor sa vymanil z objatia, a povedal : " Skús či funguje, stlač tento gombík a skús.."poobzeral sa," zapnúť svetlo"
Rose namierila svoj nový šrobovák na žiarovky. Tá sa hneď rozsvietila.
"Funguje to! " povedala prekvapene.
"A čo si čakala?" Naoko sa zamračil.
"Ale no," Rose ho znovu objala. "Už som ti povedala ako ťa milujem?"
" Určite nie tak ako ja," povedal Doctor a pobozkal ju na čelo.
Zvyšok dňa sa potom rozprávali, pili čaj a pozerali film. Rose bola neuveriteľne šťastná, že má takého úžasného priateľa.Doctora. JEJ Doctora.

Láska naveky

Rory pozoroval Amy. Rozprávala sa s Doctorom. Bavili sa o nejakej planéte, ktorá by bola vhodná pre ďalší výlet do vesmíru. Pomaly mu to začínalo liezť na nervy. Nieže by nerád cestoval do vesmíru, páčilo sa mu to, veľmi, ale...... Amy. Amy, Amy Amy Amy. Nebaví sa s tým Doctorom príliš? Ale nie...tohto problému sa už predsa zbavili....Alebo...že by sa vrátil? Miluje Amy nadovšetko na svete. Miluje ho ale Amy tiež? Nezamilovala sa znova do...Doctora?
Ale nie, Amy miluje jeho. Predsa mu to povedala. Doctor je veľmi dobrý priateľ, aj Roryho aj jej. No nikdy by kvôli nemu nezabudla na Roryho. Už vonkoncom nikdy by ho nepodviedla. Miluje ho celým svojím srdcom, a nikdy neprestane. Neopustí ho, radšej by zomrela. Amy ho miluje. 
 Amy dohovorila s Doctorom a prišla za Rorym.
 "Nad čím rozmýšľaš?" pobozkala  ho.
 Rory sa jemne odtiahol.
 "Ja len...keď raz už nebudem tu...myslím...no vieš..."
 "Ani na to nemysli! Nikdy nebudem nikoho tak milovať a nikdy, rozumieš?- nikdy...už nebudem s nikým iným...pretože jediný koho som kedy milovala a budem milovať si ty,"odmlčala sa, aby nabrala dych," a ani Doctor medzi nás nemôže vstúpiť.."povedala akoby vedela o čom pred chvíľou rozmýšľal,"milujem ťa", povedala, za tričko ho pritiahla k sebe a dojatého Roryho pobozkala.
"Tiež ťa milujem " povedal pomedzi bozky Rory.
"Fúj, uvedomujete si čo robíte? To nemôžte chvíľu vydržať? Ach bože...Hej! Prestaňte! No tak nič..." povedal Doctor,ktorý ich pristihol, keď si po chvíľke rozprávania všimol, že sú sami sebou takí zaujatí, že naňho vôbec neberú ohľad.
Vzdychol si a išiel preč." Aspoň že sa majú radi" pomyslel si, keď nastavoval súradnice.

Vitajte

Ahoj whoviani (: rozhodla som sa písať svoje vlastné biedne fanfiction :D hodnoťte tak ako to vidíte vy, robím to prvý raz :D Dúfam, že sa mi podarí napísať aspoň aké-také príbehy (: len skúšam, takže držte päste (: Zatiaľ máme dve...ehmm....nazvime to Writerky ;) takžee....ešte raz..dúfam, že sa vám blog bude páčiť :)

Píšem:
Rose & Ten
Amy & Eleven
Eleven & Alice
Eleven & Rose (tá je len jedna, a v podstate sa ani nestretli, ale tak..)

Suflé holka  píše:
Whoufflé ;)