Kapitola piata: Little Alice

"A ty si ho poznala? Toho Doctora?" opýtala sa nadšená 8ročná Alice.
"Čudovala by si sa. S ockom sme si s ním veľa prežili. Úžasné veci..."
"Videla si celý vesmír?"
"Ó nie. Celý určite nie. Vesmír je nekonečne veľký."
Keď budem veľká, chcem cestovať s Doctorom. A vidieť celý vesmír. Zoberiem aj vás. A všetci budeme šťastní."
Amy sa usmiala a pohladila malú Alice po vlasoch.
"Vieš, že som sa stretla aj s Van Goghom?"
"Nie." Vyvalila na ňu oči jej dcéra. Vedela, kto je Van Gogh. Mama jej ukazovala obrazy.
"No vieš....To bolo zrovna keď..." Amy jej vyrozprávala celý príbeh, zatiaľ čo Alice jej visela na perách. Keď sa na konci dozvedela, že Van Gogh aj tak spáchal samovraždu, mala slzy v očiach.
"Ale...niečo sme predsa len zmenili.." Amy sa odmlčala a ukázala Alice fotku van goghových známych slnečníc.
"Vidíš to tam?" usmievala sa.
"Pre...Amy." Alice vyvalila oči.
"To ako....ty?" Amy s úsmevom prikývla.
"Páni." Alice nevychádzala z úžasu.
"Čas spať." Do izby vošiel Rory.
"Oci ešte nieee....Mama mi znovu rozprávala o Doctorovi."
"Naozaj?" usmial sa na Alice.
"Áno! Aj o Van Goghovi!" vyhŕkla neuvážene Alice.
"Nerozprávala ti náhodou aj o 1000ročnom Centurionovi?"
"Nie." pokrútila hlavou Alice, zatiaľ čo Amy sa zadívala na Roryho a usmiala sa.
"Tak ti o ňom zajtra spolu porozprávame. Ale teraz už naozaj musíš ísť spať." Alice sklamane zložila hlavu. Rory ju pohladil po vlasoch.
"Prosím....ešte o centurionovi." zahľadela sa Alice na Roryho s Amy. Pokrútili hlavou.
"Aj zajtra je deň." Povedala Amy.  Rory smutnú Alice zdvihol a zatočil s ňou vo vzduchu. Alice sa rozosmiala. Amy sa postavila opodiaľ usmievajúc sa. O chvíľu už ležala Alice v posteli. Amy ju prikryla a pobozkala na čelo. Potom ju pohladila po líci. Rory ju viac zababušil do periny.
"Dobrú noc." brnkol jej po nose.
"Dobrú..." zamrmlala Alice so zavretými očami. Za Rorym sa ticho zatvorili dvere.
***
Z myšlienok ma vytrhlo zaklopanie na dvere. Doctor strčil hlavu dnu. Myklo mnou.
"Prepáč. Nechcel som ťa vyľakať."
"V poriadku." chabo som sa usmiala. Doctor prišiel ku mne a sadol si vedľa mňa. Nemohol sa poriadne vystrieť, keďže som sedela na poschodovej posteli.
"Čo sa deje?" odhrnul mi vlasy z čela.
"Ja...iba som si spomenula na rodičov..." vydala som zo seba zhluk slov.
Doctor sa zatváril chápavo a objal ma.
"Už si v poriadku?" opýtal sa, aj keď bolo jasné, že nie som. Strata rodičov mi ešte stále robila problémy. Nikdy sa z toho celkom nespamätám. Napriek tomu ako mi bolo som odpovedala:
"Áno."
"Čo takto urobiť si pre zmenu výlet na zem, hmm?" V poslednom čase sme totiž stále boli na iných planétach.
"To by bolo fajn." pozrela som naňho po prvýkrát, odkedy vošiel do izby.
Obaja sme sa postavili.
"Takže kam to bude?" opýtala som sa až príliš veselo.
"Myslel som na Rím... Vieš vojaci, Cézar, centurioni..." Pri poslednom slove mi zahučalo v hlave a zatmelo sa mi pred očami.

Dobre, už zase to skončilo takto... :D Ja...Ja za to nemôžem.. 

Kapitola štvrtá: Back to the future

"Ktorý rok?" opýtala som sa, keď sme pristáli.
"2815." povedal pyšne.
"Už môžem?" opýtala som sa nadšená.
Doctor prikývol a s lišiackym úsmevom na tvári mi otvoril dvere. Keď som z nich vykukla, chytila ma závrať, pretože...no...neboli sme na zemi.
Ale vo vesmíre.
V skutočnom vesmíre!
"Ako to, že môžem dýchať?" napadlo mi hneď.
"To robí Tardis. Vytvára okolo teba kyslík."
Usmiala som sa. Doctor vyzeral akoby ho stále niečo trápilo.
"Kedy si prišla o rodičov?" povedal zamyslene.
"5 rokov dozadu." odpovedala som nehybne.
"Ako?"
"Autonehoda."
"Vraveli ti..."
"O tebe? Hej. Často. Mama. Veľmi sa mi páčili knihy, čo písala..."
"Písala knihy?" usmial sa pre seba, "celá Amy." zašomral.
"Fantasy. Sci-fi."
"Kto vie prečo." žmurkol na mňa. Bolestivo som sa usmiala a v rozhovore som už radšej nepokračovala.
"Takže tam dole...To je zem? Nevyzerá to tak." Nebolo tam už toľko pevniny, na akú som bola zvyknutá. Určite tam je teraz oveľa menej obyvateľov. Bude. Mám v tom zmätok.
"Áno, to je vaša...zem.."
"Čo sa to s ňou stalo?"
"Čo myslíš? To čo ste aj predpovedali. Skleníkový efekt, kyslé dažde, globálne otepľovanie...Nakoniec ste úplne znehodnotili kyslík a odsťahovali sa na inú planétu." Keď hovoril, stále rozhadzoval rukami okolo seba. Bála som sa, že mi zachvíľu jednu strelí. Radšej som poodstúpila o krok ďalej.
"Počkaj...na inú planétu? Ako to myslíš? Tam nikto nebýva?" spýtala som sa ukazujúc na planétu pod nami.
"Nie. Už som vravel, že tam nie je kyslík. Dávaj pozor!" ukázal na mňa prstom.
"Takže...kde ...?"
"Nie ďaleko odtiaľto...." Dvere sa mi zavreli prednosom a ja som sa museli chytiť najbližšej tyče čo som videla, pretože už sme leteli nevedno kam. Aspoň pre mňa to tak bolo. Doctor vyzeral že vie čo ro...nie beriem to späť. Vôbec tak nevyzeral. Ako vravela mama otcovi, keď myslievala na to, či Doctor ešte žije.
"Pán času je len jeho rasa, neznamená to, že by vedel čo robí." Pekné. To vystihla. Mama mi často chýba. Chýbajú mi tie jej nekonečné reči o Doctorovi, ale aj iné bláboly, pokiaľ rozmýšľala o knihe. Ale aj tak sme vždy skončili pri Doctorovi. Ako malá som vždy verila, že nás všetkých Doctor v Tardis príde zachrániť a vytrhnúť z môjho otrasného života. Bolo obdobie, kedy som najviac nenávidela sama seba. nemala som žiadne samovražedné sklony, len...som mala pocit, že nikam tak akosi nezapadám. K Doctorovi by som určite pasovala. To bola moja mienka mienka. No postupom času, áno, teraz som mala povedať to slovo vyrástla, to však nie je pravda. Nikdy som nevyrástla a nikdy nevyrastiem. Iba som proste na Doctora...zabudla...vykašľala sa na to. Už som tomu viac neverila. No dobre, možno som predsa len trošku vyrástla. Ale inak nie. Vážne. Mali by ste ma vidieť. Vyzerám ako trinásťročná. Aj vo vnútri. Okrem toho som príšerne ukecaná, a stále meliem iba o svojich veciach. Ale v škole to moc nerobím. Nikto nemá záujem sa so mnou baviť. Viete, že ma to vôbec ani neštve? Keď vidím tých idiotov ako sa tam objímajú a zároveň ohovárajú...netúžim po tom. Prečo toto všetko zase rozprávam?! Vážne úžasné. Vyblábolím to každému na prvé stretnutie? Nie. Len...som potrebovala prejsť nenápadne od mamy....Tá bolesť zo straty blízkeho človeka tu totižto bude vždy. Alemám niečo čo aj ona mala. Doctora. Tak uvidíme, či mala o ňom pravdu. Už teraz sme si veľmi blízki. On vo mne našiel svoju spriaznenú dušu a ja....Ja vlastne tiež.
Moje úvahy boli prerušené zvukom pristávajúcej Tardis. Asi mi chvíľu potrvá, kým si na ten zvuk zvyknem. Ale páči sa mi.

Hádam môže byť :))

With Love ♥

Mala som tu už napísanú celú stranu ale potom som tie svoje puberťácke výlevy zmazala....nepýtajte sa ma o čom som písala...jediné čo vám môžem povedať je, že mám veeeľmi emotívny deň...a potrebujem...súrne...niečo veľmi zlaté a sladké...čo najsladšie...myslím fanfic teraz teda :)...takže si ju aj napíšem...Ach..Bude trošku dlhšia, ale o to krajšia dúfam.

Probably Rose and Ten..
Doctor bol dnes celý deň nejaký nervózny a nesvoj, hoci mali ísť večer do rešteurácie. Rose a Doctor mali na dnes dohodu, že nebudú robiť absolútne nič. A tak teraz len sedeli na pohovke a pozerali nejakú romantickú šarádu. No teda, romantické filmy nikdy neboli pre Doctora, ale takto sa ešte nesprával. Bol...nervózny. Stále sa hral s prstami a so šrobovákom a pozeral na vrecko na nohaviciach. Rose ho pozorne sledovala. Tušila tu nejaké nekalosti. Schúlila sa k trasúcemu sa Doctorovi. Ten si to chvíľu nevšímal, no potom sa rozpačito usmial a objal ju. Pobozkal ju na čelo.
"Milujem ťa."
"Ja teba tiež." zamrmlala Rose ospalo. Doctor sa ďalej tváril, že sa pozerá na film, no Rose dobre vedela, že to tak nie je. Sledoval ju. Každý jej pohyb, jej pravidelný dych a tep. Hladkal ju láskavo po chrbáte a privinul si ju bližšie k sebe. Tento pocit Rose milovala. Keď si ju Doctor privinul k sebe, a ona mohla cítiť, ako mu búcha srdce, a jeho horúci dych na zátylku, s pocitom ochrany v jeho náručí. Rose zmenila polohu, aby mohla byť na jeho kolenách a dala si hlavu na jeho plece. Doctor si o ňu tiež oprel hlavu a ďalej sa spolu pozerali na film. Asi o pol hodinu sa Rose už začal krížiť zrak a onedlho zaspala. Doctor si to všimol, no on zaspať nemohol, aj keby ako chcel. Z dnešného večera bol celý rozhádzaný, a stále o tom musel rozmýšľať. Mal by sa ukľudniť. Beztak už Rose asi niečo tuší, tak ju v tom nebude podporovať.
Pozrel na hodinky.
Pol piatej.
Asi by ju už mal zobudiť, inak sa pri jej vyberaní oblečenia a dlhom upravovaní, ktoré bolo totálne nepotrebné, nestihnú dostaviť do reštaurácie. Reštaurácia síce nebola hlavný bod programu, ale predsa len, Doctor chcel ten večer urobiť čo najvýnimočnejší. Musí byť. Opäť si skontroloval vrecko na rifliach a rozhodol sa konečne Rose zobudiť. Vybral si ten najúčinnejší a nakrajší spôsob, a pobozkal ju na líce.
Rose otvorila oči, a keď pred sebou videla Doctora, zoširoka sa usmiala. Doctor urobil to isté a postavil sa.
"No tak! Vstávaj, šup! Už by sme sa mali ísť obliecť. Inak to nestihneme."
Podal jej ruku a Rose sa vyšvihla na nohy.
"Nemám si čo obliecť.." povedala , keď sa pozrela do svojej preplnenej skrine. Doctor na ňu zazrel a prevrátil očami.
"Mám ti poradiť?" nasadil úškrn.
"Eeh...nie.." premerala si ho Rose.
Doctor si ju nevšímal a obliekal si nohavice. On moc starostí s tým, čo si dá na seba nemal. Dal si čierne rifle, a bledomodrú košeľu, pričom límec si nechal rozopnutý. Odišiel do kúpeľne, aby si mohol spraviť vlasy. Rose sa zatiaľ rozhodla pre šedé nohavice a bledoružový sveter. Zabúchala Doctorovi na dvere, aby ju pustil dnu. Doctor rýchlo odomkol a vyšiel, pretože dvaja by sa do ich malej kúpeľne nezmestili. Obzrel si Rose a musel sa krotiť, pretože vyzerala proste úžasne. Chytil si jej tvár do dlaní a pobozkal ju. Rose sa zatvárila spokojne a vošla do kúpeľne. Doctor si sadol na posteľ. Vedel, že to asi potrvá dlhšie.
Po chvíli Rose konečne vyšla spokojná sama so sebou a očividne aj s Doctorom. Postavila sa pred neho a predviedla otočku hodnú profesionálnej modelky.
"Vyzeráš úžasne."
Rose sa šťastne usmiala a išla si po kabát, no Doctor ju zastavil.
"Počkaj...niečo pre teba mám." povedal a zobral zo stola malú krabičku, ktorú tam pred chvíľou položil. Vytiahiol z nej retiazku a pripol ju Rose okolo krku.
Rose sa opatrne dotkla krku. Po chvíli sa otočila na Doctora.
"Začo to je?"
"Za teba  a to, že ťa mám."
Rose vyhŕkli slzy do očí, až sa zľakla, že bude musieť podstúpiť maľovanie znova.
Doctor ju objal. Potom ju pomaly pustil a pritom jej dal pusu na čelo.
"Ja..." Rose nemala slov, a tak povedala "idem sa obliecť..."
Doctor ju pustil už úplne, aby si mohla vziať kabát a šál. On sám si tiež obliekol kabát, chytil Rose za ruku a vyšli z domu. Reštauráciu nemali ďaleko, a tak prešli pešo, pričom ani jeden z nich sa neodvážil prerušiť to čarovné ticho.
Keď dorazili a usadili ich ku stolu, Rose čakala, čo sa bude diať. Spočiatku nič špeciálne..objednali si jedlo, víno...
Keď dojedli a mali pred sebou už len poháre, Doctor sa zostal pozerať na Rose. Tá sa zasmiala.
"Čo je?"
"Sedí ti to." usmial sa.
"Väčšinou moje oblečenie nehodnotíš."
"Ale dnes si prekrásna. Žiariš." Neprestával sa usmievať.
"Budete platiť?" prerušila ich čašníčka s falošným úsmevom. Doctor na ňu ani nepozrel a povedal:
"Môžeme." Vytiahol peňaženku a položil pár papierových bankoviek na stôl. Oči mal len pre Rose. Nech ho nechajú aspoň jeden celý večer sa pozerať na Rose.
Po chvíli sa však obidvaja postavili a obliekli sa. Doctor vyšiel dverami, no išiel opačným smerom ako bývali.
"Nejdeme sa prejsť? Poznám jedno krásne miesto." Ukázal do prázdna.
"Dobre."
Chytil Rose za ruku. Trochu sa mu triasla, tak ho Rose pevnejšie stisla. Doctor sa usmial a doviedol Rose postupne až na to miesto, kam chcel. Rose cítila, že na tomto večere bolo niečo výnimočné, a tak neprehovorila ani slovo. Takisto aj Doctor.
"To je krásne." Dovolila si po chvíli povedať ohúrená Rose, keď boli na mieste.
"To je.." povedal neprítomne Doctor.
"Rose?" pozrel na ňu po chvíli ticha.
Rose naňho spýtavo pozrela. Doctor bol opäť nervózny.
"Ja.." zjavne bol dosť vystrašený.
"..milujem ťa..."
"To už vieme." usmiala sa Rose.
"A pretože ťa milujem, chcem ťa mať stále pri sebe. Keď nám bude ťažko, máme tu jeden druhého. Keď budeme šťastní, máme tu vždy niekoho, kto sa bude tešiť s nami. Plakať s nami. Viem, že nie som ten, koho si milovala ako prvého.. Som on, no musíš pamätať na to, že nie vo všetkých ohľadoch. Mám iba jedno srdce. Zostarnem. Ako ty."
Bez toho, aby sa pozrel niekde inde si kľakol na jedno koleno a z vrecka na kabáte vytiahol malú krabičku.
"Lenže ja...by som chcel zostarnúť spolu s tebou." Urobil chvíľu dôležitú odmlku a až potom sa odvážil spýtať tú, v niektorých prípadoch, zákernú otázku.
"Rose Marion Tylerová...."povedal pomaly, "vezmeš si ma?" na ruke mal položenú krabičku s prsteňom.
Rose nevedeli prestať tiecť slzy. Bola tak šťastná, tak vystresovaná, tak vyľakaná, tak citovo rozpoložená, že slzy proste museli tiecť ďalej.
"Ja..." na chvíľu sa zasekla a potom povedala, "samozrejme, že áno!"
Doctor zobral prsteň a navliekol ho Rose na prsteník ľavej ruky. Potom sa postavil a Rose zobral do náručia, pričom ju zdvihol. Rose sa, takisto ako Doctor, nevedela prestať smiať. Oblapila ho oboma rukami a zavrela oči. Takto to chcela. Vždy. Skončiť s mužom, ktorého miluje z celého srdca. A on ju.
Doctor ju položil na zem a chytil si jej hlavu do rúk. Čelom sa opieral o to jej.
"Nebude to ľahké. So mnou."
Rose sa stále usmievala.
"S tým rizikom som počítala."
Doctor ju začal bozkávať. Dlho. Vášnivo. A hlavne; z lásky.

He will always come back..

-Tato ff je mezi Rose a 9 doktorem

„Kdyby jsi mi nelhal že je to nebezpečné nikdy bychom tu nebyli!" zařvala Rose na Doktora který se pohyboval kolem Tardis a mačkal všelijaká tlačítka. Prudce to trhlo a Rose spadla na zem. „Byla to čistá lež! Copak jsi nepochopila?! Nikdy jsi na to neměla sahat!" zvýšil hlas Doktor. Byl rozčílený. Takhle ho Rose ještě nikdy neviděla.Měla z něj strach. Přímo z něj čišel hněv. Vstala ze studené země a oklepala si zašpiněné kalhoty . Hleděla přímo tváří v tvář svému Doktorovi. „Co je venku?" řekla a skousla si spodní ret. „Uvidíš sama.." rose po něm vrhla natěšený pohled a vyběhla ven. To co spatřila jí překvapilo. Všude byl sníh, vysoké budovy, nikde nikdo. Byla to země. Rose se otočila že poběží zpátky do Tardis ale už to nestihla. „Ne! doktore co to děláš?!" Modrá budka se už zase vypařovala a mizela kamsi pryč. Rose stekla po tváři slza. Věděla že udělala chybu že na něj zakřičela. Měla jedinečnou šanci a teď byla pryč. Zmizela v Čase a prostoře. Věděla že už je nadobro pryč. ŽE už se pro ní nevrátí. Její milovaný Doktor. Občas tak nesnesitelný.Slzy se jí hrnuly do očí a ona šla pomalu do svého domu opodál. Ještě naposledy se otočila na to místo kde budka ještě před chvíli stála. Nic tam nebylo, jenom to místo už dávno zasněžily vločky. Zničeně šla domů. Když byla u vchodu a snažila se vytáhnout klíče svýma zmrzlýma rukama uslyšela něco co jí vyvolalo husí kůži na zmrzlé ruce. Plná naděje se zase otočila zpět. Stála tam, modrá budka. Vrátil se pro ní. Její Doktor. Vždycky se vrátí. Rychle běžela na místo kde stála Tardis. Rose běžela tak rychle a bezmyšlenkovitě že si ani neuvědomila že před ní je zamrzlá louže. Podklouzla ale někdo jí chytil. „Doktore!" řekla a vrhla se mu kolem krku. „Ty jsi se vrátil?" „Ano, vrátil...potřebuju klíč od Tardis..pořád ho máš u sebe..." rose zase pohádka jako kdyby sfoukl její plamen dobré nálady. Vytáhla klíč a podala mu ho. „To byl vtip" řekl a objal jí. Rose se usmála a vešli společně do Tardis. „Veselé Vánoce " řekla Rose. „Veselé Vánoce Rose" řekl Doktor a zase se vydali na dobrodružnou cestu časem a prostorem...

By Míša ;)

Kapitola tretia: War

"Tak..." pozrel na mňa Doctor, "kam by si chcela ísť zo všetkého najviac? Celý čas a priestor!" žmurkol  na mňa.
Nad touto otázkou som často rozmýšľala. No aj tak som nikdy na nič neprišla.
"Nemám tušenia." zasmiala som sa.
"Minulosť alebo budúcnosť?"
"Hmmm....minulosť." povedala som s úsmevom.

Hneď na to sme už aj pristávali. Doctor vykukol von dverami, no hneď ich aj vystrašene zavrel.
"Tak čo?" pozerala som naňho. "Už sme v minulosti? Môžem sa ísť pozrieť?"
"E...nie. Musíme čo najrýchlejšie vypadnúť."
"Doctor? Kde sme? Nie je to minulosť?" Zvonku boli počuť nejaké výstrely.
"Ale áno, je to minulosť. Len som sa zrovna nestrafil do dátumu."
"Aha. Takže kde sme to pristáli?"
Doctor sa zaksichtil.
"Druhá svetová." len čo to dopovedal, do Tardis niečo vrazilo a dovnútra sa snažil niekto dostať.
Vyľakane som naňho pozrela.
"Doctooor!" zahučala som na neho.
"áno, už to bude!" veľmi sa snažil naštartovať.
Zrovna, keď už som bola v štádiu na odpadnutie, dvere sa otvorili. To už sa ale Doctorovi KONEČNE podarilo odletieť. Zhlboka sme si obaja vydýchli.
Doctor potľapkal konzolu.
"Toto už mi nikdy...nikdy nerob.." zadychčane hovoril.
"Druhý pokus?" usmial sa na mňa po chvíli a už aj nastavoval súradnice.
"E...Doctor? Poďme radšej do budúcnosti."
"Ako myslíš." zasmial sa a prenastavil súradnice.


Ospravedlňujem sa, že je to tentoraz také krátke, dúfam, že zajtra sa mi podarí napísať dlhšie. ;)

Bonkers

Milí whoviani a whovianky :)
Chcela by som vám len oznámiť, že mám nový blog, na ktorom uverejňujem svoje vlastné veci, ktoré nie sú z fandomov (dosť podivná veta, ale hádam chápete :D) . Budú tam rôzne veci, väčšinou dlhšie záležitosti. Zatiaľ viem určite, že tam bude Dráma, Román a Fantasy. Momentálne pridávam do Drámy, takže, ak by ste mali záujem si to prečítať, nech sa páči :) Povedzte o tom aj priateľom, bola by som rada, keby sa to rozbehlo. Aj keď stále som si tým nie celkom istá...Možno ten blog dlho ani nebude...Ale tak...Tu máte, sami povedzte, že čo a ako ...Ď. :)

http://deaine.blogspot.sk/

WHO I AM? část 3.

Stála tam ta modrá budka. Oswin to nechápala. Sebrala svoji tašku a utíkala k ní s vědomím že je to její jediná naděje. Nechtěla  zůstat sama. Všichni jakoby zamrzli v čase. Vyhýbala se sochám svých kamarádů a

zmocňovala se jí panika že ta budka odletí. Přiběhla  těsně k ní a najendou se jí zmocnila nejistota.
*Co uvnitř asi bude? Co když umřu?!* ale moje zvědavost její větší než strach. Zaklepala na zářivě modrá dřevěná dvířka. Ustoupila  o krok dál protože nevěděla co od toho má čekat. Najednou dvířka vrzla a Oswin za nimi spatřila vysoký stín.
„co tu chceš?" řekl jí hluboký hlas. Ten dotičný vyšel na světlo.
„Ale vážně..co tu chceš?" zeptal se trochu milejším hlasem. Byl to vysoký chlap s hnědými vlasy. Měl na sobě hnědý oblek a zářivě červeného motýlka. Jako by ho Oswin už někde viděla. Ale nemohla si vzpomenout.
„Vy...já.." koktala že sebe.
„proč se ostatní nehýbou? Co je to za věc?" ukázala na budku.
„A kdo jste vy? Jako bych vás už někde potkala" zeptala se opatrně Oswin. Bylo vidět že má strach ale snažila se to skrýt.
„Já jsem Doktor" řekl rázně muž a trochu se napřímil aby vypadal vyšší.
„doktor čeho?" zeptala se nechápavě Oswin.
„Prostě Doktor..tak...a ty se jmenujěš?" zasmál se muž.
„Oswin..Oswin Oswald" řekla Oswin. Doktorův úsměv povadl. Oswin nechápala co se to kolem ní děje. Bylo jí přeci teprve 14.
„dobře Oswin ...jěště se setkáme...neboj bude to brzo" řekl Doktor.
„Ale kdy to bude?" zeptala se nechápavě Oswin.
„Až si na mě vzpomeneš" řekl Doktor a nastoupil zpět do své policejní budky.
„Proč bych měla zapomenout?" zařvala na něj ale to už zavřel dveře. Po chvíli byl pryč.
Oswin na něj opravdu zapomněla. Zapomněla na všechno. Na modrou budku, na zářivě červeného motýlka. Vůbec netušila co se kolem ní děje.

10.4 2013:
Oswin rostla a byla stále krásnější a chytřejší . Pomalu se blížil den kdy se měl Doktor znovu ukázat. Dne 10.4 2013 měla Oswin se třídou školní výlet. Jako vždycky bylo v autobuse rušno akorát Oswin byla zticha. Nad něčím přemýšlela. Nad něčím důležitým. Ale neměla vůbec ponětí o čem . O mimozemských věcech. O všem nemožném. Když třída dorazila do muzea všichni se rozutekli někam pryč. Oswin zůstala sama a přihlížela si obrazy které namalovali známí umělci. Byla v místnosti úplně sama. Když v tom se za ní něco hnulo. Oswin se pohotově otočila a strašně se lekla. Před ní stála vysoká postava v černém obleku. Jediný problém byl že to nebyl člověk. Bylo to živé , opravdu se to hýbalo. ŠLo to směrem k ní. Oswin couvala dozadu a měla strach. To monstrum bylo bledé a nemělo skoro žádný obličej. Občas se kolem něj mihnul blesk. Oswin couvala neschopna slova dozadu. Tvor se k ní pomalu přibližoval. Najednou cítila jak jí někdo vzal za ruku a utíkal s ní pryč. Po chvíli se zastavili.
„kdo jste?" zeptala se nechápavě Oswin a odtrhla se od muže.
„proč jste.. " zarazila se Oswin protože za mužem spatřila modrou budku.
„Bože já jsem vážně zapomněla.." řekla Oswin a chytla se za hlavu.
„Jak jsem mohla zapomenout? A to před čím jsi mě zachránil..co to bylo?"
Doktor se zamračil.
„Neměla by jsi si ty tvory pamatovat jak je to možné?" až teprve teď si Oswin všimla že má na svém pravém oku jakousi pásku přez oko. Šáhl si do svého hnědého obleku a vytáhl nějakou divně vyhlížející věc. Byla dlouhá asi 20 centimetrů. Možná míň. Když jí Doktor zapnul vydávala strašný zvuk. Začal s tím Oswin zkoumat. Podíval se jí zpříma do očí. Celou si jí 2x obešel a nechápavě se na ní díval.
„Něco se stalo?" zeptala se Oswin.
„Ale nic" ujistil jí Doktor.
Když v tom se v její ruce octlo něco malého a studeného. Byl to klíč.
„Co to je?" zeptala se Oswin a přihlížela si ho zblízka.
„Jedna rada...až budeš v nebezpečí...silně ho stiskni" řekl naposledy Doktor a vstoupil do své modré budky. Hned na první pohled se Oswin něco nezdálo. ŠLa rychle za ním.
„co si o sobě jako myslíš? ŽE proste prijdeš a převrátíš mi můj život naruby?" vstoupila do budky a pokračovala.
»Myslíš si že..." když v tom se rosvítili světla. Bylo to jako v pohádce. Bylo to uvnitř větší .
„Její jméno je Tardis..je to stroj času...a je moje"
„P- podívej se na to" koktala že sebe Oswin.
„Jen běž" řekl Doktor a uchechtl se. Oswin vyběhla ven. Oběhla první stěnu budky, druhou, třetí..už chtěla doběhnou zpět ke vchodu když v tom se dveře zavřeli a budka začala pomalu mizet.

Rose tyler, i..

Tentoraz tu máme dvoch Doctorov- Desiateho a Jedenásteho. Dajme tomu, že  Jedenásty omylom prerušil pár obvodov, a tak sa obidvaja stretli v Desiateho Tardis (toto je trochu divné, ale inak to vyskloňovať neviem), kde opravujú...obvody..
:D

"Takže koľko máš teraz..."
"906." Odpovedal Desiaty ešte predtým ako Jedenásty dokončil otázku.
Jedenásty sa zamyslel.
"Čo Rose?" Opýtal sa provokatívne. Desiatemu sa zjavil bolestný výraz v tvári, ale odpovedal, akoby nič.
"Čo má byť s Rose?"
"Ty vieš načo som sa pýtal." Odpovedal Jedenásty vážne.
"Rose som nechal s mojím druhým ja. Jemu to prospeje a ona ma...potrebuje.."
"Prospeje?!" Opýtal sa Jedenásty výsmešne. "To si proste nevieš priznať, že ju potrebuješ? Bože, nemôžeš sa občas prefackať?"
"Tak JA by som sa mal prefackať?!" Pozrel naňho. "Len sa pozri na seba! Správaš sa ako malé decko!  Ako keby si ani nevyrástol! Spamätaj sa, máš 1000 rokov, a správaš sa ako obyčajný idiot! "
"Takže tak." Na tieto reči bol Jedenásty zvyknutý, a vôbec mu to nevadilo. Išlo mu o niečo iné.
"Čo?" Podráždene na neho pozrel, pretože už mu riadne liezol na nervy.
"Ešte stále si sa cez to nepreniesol." Povedal Jedenásty potichu s očami sklopenými k zemi.
"Cez ČO sa mám akože preniesť? Cez Rose?! " Desiaty sa rozkričal, no potom unavene padol na zem.
"Dá sa cez to vôbec preniesť?" Povedal potichu.
Jedenásty si k nemu sadol a súcitne ho objal.
"Dá."povedal krátko.
"Ale nie teraz." Doplnil.
"Chvíľu to potrvá." Objal Desiateho.
"Ďakujem." Povedal po chvíli Desiaty.

***
"Čo si to vlastne robil?" Opýtal sa Desiaty vŕtajúci sa v kope káblov.
"Vieš, že ja si už ani nepamätám? Prepájal som Tardis so sonickým šrobovákom, pre prípad, že..." Nestihol dopovedať, lebo naňho vyprsklo pár iskier.
"Opatrne." Pozrel naňho Desiaty, hneď na to, sa mu však stalo to isté. Jedenásty sa rozosmial a imitoval ho.
"'Opatrne.'" Znova sa rozrehotal.
"No tak. To vôbec nie je vtipné."  Prstom naňho ukázal. Potom sa však rozosmial aj on.
"Už to zachvíľu bude. Každý vo svojej Tardis. So svojím vlastným životom." Povedal Jedenásty.
"Život máme spoločný. Na to nezabúdaj. Len je to celé... Zložité..."
"Veď ja viem..wibbly wobbly... " pozrel naňho a s úsmevom obidvaja dokončili:
"Timey wimey!" Zasmiali sa.
"Je super porozprávať sa občas sám so sebou." Povedal Desiaty.
"Úplne súhlasím. Nikto ti nevie poradiť viac ako ty."
"Hlavne keď potrebuješ pomôcť. Sám vieš njlepšie, čo ti pomôže." Žmurkol Desiaty na Jedenásteho.
"Bude lepšie." Povzbudil ho Jedenásty.
"Oh a ešte jedna rada. Nikdy. Nikdy! Sa nezastavuj pri..."
Bum. Jedenásty bol naspäť vo svojej Tardis. Vzdychol si.
"To mi nie je súdené dopovedať v mojom živote konce najdôležitejších viet?"

All day with you

Doctor zakašľal.
"Vážne ti nič nie je?" Spýtala sa ustarostene Rose v ten večer už asi tisíci krát.
"Nie nič..." Pokrútil unavene hlavou.
Rose sa naňho pochybovačne pozrela. Všimol si to.
"Rose ..no ták..Som v poriadku." Usmial sa na potom kýchol.
Rose pokrútila hlavou a na hodnú chvíľu zmizla. Keď sa vrátila, niesla deku a na nej mala položenú tácku s teplým čajom a teplomerom.
"Už som ti vravel, že mi nič..." Znova si kýchol, "nie je"
"Vidím." Povedala ironicky. "Hlavne na tvojich červených očiach a nose."brnkla mu po brade.
"Zajtra zostávaš doma." Vyhlásila rozhodne, takže sa Doctor neodvážil namietať. Okrem toho predsa len konečne priznal, že mu nie je zrovna najlepšie. Na druhú stranu bol rád, pretože vedel, že Rose má mať v práci voľno a zostane tu s ním. Takto sa vylieči rýchlo.
Usmial sa.
"Čo je?" Spýtala sa keď ho zbadala.
"Nič, ja len...ako sa o mňa staráš."
"Iba ti to odplácám."
Rose ho prikryla dekou a pritúlila sa k nemu. Doctor ju pobozkal na čelo a jednou rukou ju objal. O chvíľu však zmenili polohu tak, že Doctor ležal Rose na kolenách a tá ho opatrne hladkala po jeho bláznivej štici.

***
Už bolo neskoro, a Doctor ešte stále spal. Šanca, že ho Rose dokáže odniesť do spálne bola veľmi nízka, a tak ho musela zobudiť, čo jej bolo veľmi ľúto, keď ho tak sledovala ako spí.. Vyzeral ako malé roztomilé dieťatko. Po chvíli sa jej ho podarilo zobudiť natoľko, že sa s ňou odtackal do izby, prezliekol sa a zvalil sa do postele.
"Pusinku na dobrú noc?" Zamrmlal v polospánku. Rose mu teda dala pusu na čelo, prikryla ho paplónom, a ľahla si k nemu. Chvíľku ešte rozmýšľala. Aj ona bola koniec-koncov rada, že bude Doctor doma. Väčšinu dňa bude teda asi spať, ale to nevadí. Nech sa len lieči, aby bol čím skôr zdravý. Veľmi sa oňho bála, hoci to nebolo nič vážne. Doctor bol jej všetko. Chytila ho za ruku. Doctor ešte celkom nespal, pretože jej ju stisol. A tak, s pocitom, že majú toho druhého na dosah, zaspali.

***
"Dobré ráno!"
Nie je nič krajšie, ako keď sa zobudíte na to, že ste dostali pusu. To sa práve stalo aj Doctorovi, a to bol aj dôvod, prečo sa hneď usmial. Keď si pozrel Rose, ako tam tak stojí len v tričku , ktoré má na spanie a v kockovaných pyžamových nohaviciach, musel potriasť hlavou aby sa spamätal.
"....bré ráno..." Samého ho prekvapil jeho zadubený hlas. Rose hneď spozornela a na tvári sa jej usadil ustarostený výraz. Položila mu ruku na čelo. Úplne horel.
"Idem uvariť čaj."
"Nechoď.." Doctor ju stihol chytiť za zápästie. Rose zaváhala. Keď však videla jeho veľké hnedé oči, ešte si k nemu na chvíľu ľahla. Doctor sa na ňu dlho díval. Potom ju chytil za ruku. Chystal sa jej určite povedať niečo nesmierne romantické a sentimentálne, no v tej najnevhodnejšej chvíli si kýchol.
Rose sa rozosmiala a povedala:
"Idem sa radšej venovať tomu čaju."
Odišla do kuchyne a Doctor ostal v izbe sám. O chvíľu mu už ale bolo dlho, a tak sa rozhodol, že ide do kuchyne za Rose.
Tá sa prehrabávala v lekárničke. V ruke mala sprej do nosa a neustále si niečo mrmlala popod nos. Doctor sa k nej zozadu priplížil a objal ju okolo pása. Rose sa tak vyľakala, že jej všetko vypadlo z rúk.
"Preboha! Čo tu robíš? Šup-šup maž do postele!"
"Niee.." Odporoval jej.
"Sadni!" Prisunula mu stoličku, na ktorú sa Doctor ochotne zvalil a ďalej ju pozoroval. Rose sa zatiaľ snažila nájsť lieky, ktoré jej vypadli z rúk. Položila ich na stôl. Boli tam nejaké tabletky, sprej, sirup... Doctor sa im moc nevenoval.
Rose zaliala čaj, dala doň lyžičku medu a položila šálku pred neho.
"Pi!"
"Rozkaz!" Zasalutoval Doctor.
Rose mu prehrabla vlasy.  Doctor čaj vypil a dožadoval sa ďalšej pusy. Rose mu však položila prst na pery.
"Ešte budem chorá!"
"Cez víkend sa môžeme vyliečiť obidvaja. " povedal lišiacky.
"No to iste. Ja už som chorá bola, pamätáš? Nepotrebujem to znova."
"V tom prípade si proti chorobe imúnna." Perličkoval Doctor.
"Mohol by si už, prosím, konečne ísť do postele?"
"Eee....nie."
Rose ho dlho a vášnivo pobozkala.
"Tak, už pôjdeš do postele?"
"Poď so mnouuu..."
"Tak dobre."
"Budeš so mnou v posteli celý deň?" Naivne sa usmial.
"Ty musíš mať vážne vysokú teplotu. Celý deň sa vyvaľovať v posteli? To je totálne..." Potom naňho pozrela a zasmiala sa, " šibnuté. Ale tak... Jeden deň mi hádam neublíži."
Doctor sa spokojne zazubil.
"Bože, keby toto mama vedela.."
"No tak to nie ! Tvojej mame ani muk! Roztrhala by ma zaživa." Povedal vyľakaný Doctor a sotil Rose na posteľ.
"Toto ostane medzi nami..." Povedal a pobozkal ju.





Sorry že všetky ff sú "like this" ale... Som len emotívny pubertiak :D Ale tak dúfam, že môže byť. Nebojte sa, začnem hádam písať aj nejaké iné. :D

P.S
Ak je tu veľa chýb, tak sa ospravedlňujem, píšem na tablete, a má furt nejaký problém -_-

Fifteen seconds

Rose a Desiaty. Ale asi skôr ten pravý, nie metacrisis, vzhľadom na to že má Tardis. Well...
Nevermind.

"Fajn! Tak si choď! Nechcem ťa ani vidieť! Odíď tak ako to robíš vždy!" vrieskala Rose , ale slzy jej tiekli po tvári. Odišla do izby a treskla dverami.
"Idiot..." vravela si sama pre seba.
Doctor išiel za Rose a energicky otvoril dvere.
"To už mi vôbec neveríš?! Ako ti to mám ešte povedať?! Nemám tušenia kto to je!" rozkričal sa už aj Doctor.
"To je ale potom veľmi zvláštne, že ona má tušenie o tom, kto si ty!" držala v ruke jeho mobil s esemeskou, ktorá mu prišla.
"Rose!" kričal už úplne nazúrený Doctor.
"Čo ešte chceš?! Ha?! Len si pekne choď a odleť, ako vždy, keď sa chceš vyhnúť problémom! Raz aj tak budeš musieť pochopiť, že takto sa žiť nedá! Si totálny idiot!"
Doctor vyzeral ako sopka, ktorá sa už-už chystá vybuchnúť.
"Fajn!!!" zhúkol a treskol dverami od Tardis.
Rose sa rozplakala. Jej vzťah bol v troskách, a ona vôbec nevedela, čo má robiť. Počula už iba zvuk odlietajúcej Tardis.
"No jasné!"
Dúfala, že sa aspoň príde ospravedlniť, ale on naozaj odletel. No vtom akoby Tardis znova aj pristávala.
"Rose!" Počula hlas svojho milovaného, ako k nej beží.
"Prepáč. Nemôžem byť bez teba. Prosím, odpusti mi to!" plačúci padol na kolená a objal juokolo kolien, až takmer spadla.
"Čo? Ako dlho si bol preč?" spýtala sa prekvapená.
"Pätnásť sekúnd..."

WHO I AM? část 2.

Na modrou budku jsem úplně zapomněla. Nejspíš to byl zase výron mé hloupé představivosti. Nevím co se to semnou děje. Ale měním se. Občas ani nevím kde jsem ani kdo jsem. Ale to ted´neřeším. Věnuji se svému normálnímu životu. Studium, rodina, kamarádi. Už jsem i docela oblíbená. Na nějaké ty sci-fi věcičky si vzpomenu málo kdy. A když už- tak si to nechám pro sebe. 

Bylo právě 23. října a já měla 1. hodinu Zeměpis. Rychle jsem utíkala do své učebny, sedla jsem si a poslouchala výuku. Sem tam jsem se koukla do učebnice na obrázky. Nějaké jsem si prohlížela důkladněji. 

*Oh! To není možné!* Zrak mi ulpěl na zářivě modré policejní budce. Ano, byla to ona! Ta budka kterou Oswin viděla. Byla to přesně ta samá budka.

*Ale do dělá v roce 1936?Vždyt tahle fotka je 78 let stará!*. Odvrátila jsem zrak od fotky a rychle zvedla ruku. 

"Ano Oswin? Co potřebujěš?" Zeptala se mě naše milá paní učitelka zeměpisu. Ukázala jsem na fotku v učebnici a gestem jí ukázala at´ se jde podívat. Ale modrá budka už na tom obrázku nebyla.
*Jak to?!* V hlavě mi to nedávalo smysl.

"Ale už nic.." řekla jsem a dělala že dál poslouchám to její žvanění. Celý den jsem na to nemohla přestat myslet. Bylo to divný. Jako každou středu jsme s kamarády šli na hřiště. Všichni lítali na houpačkách nebo tak. Jediná já jsem seděla na lavičce a psala si do deníku co se mi dneska stalo. Viděla jsem jí! Opravdu tam byla! uklidňovala jsem se v duchu.
"Oswaldová" zavolal na mě Josh a  mířil si to ke mně. "Pojd se taky zhoupnout". Podal mi ruku. 

"Víš Joshi já..Joshi?!" Jako by se celý svět zastavil. Josh zůstal tak jak byl. Nehýbal se. Ruku napřaženou ke mně. Ani nemrkl. 

*Co se to sakra děje?!!*. Začala jsem panikařit. Všude kam jsem se podívala byli jenom zamrzlý lidé. Ale nebyli to jako sochy. Ale jako by je prostě jenom někdo zastavil. Najdenou mě ofoukl vítr a já se otočila. Stála tam ta modrá budka. 

Nightmares

Tak moji drahí... Je tu nový rok, tak som sa rozhodla vám dopriať fanfiction. :) Nebudem vás otravovať zbytočnými debilnými prianiami do nového roku. Proste videla som túto fotku a rozhodla som sa napísať vám sem jednu z mojich fanfictions, ktoré skladujem vo svojom bloku.No sami sa pozrite: :3 

ehmm..písala som ju ale minulý rok (hahaha veľmi vtipné) takže, neviem či sa vám bude páčiť. 

Rose sa opäť spotená a kričiaca zobudila v Doctorovom náručí.

"Strašne si kričala," povedal, jemne ju kolísajúc, "už zase..."

"Je to pokaždé to isté. Netuším, čo sa mi sníva, iba sa zobudím spotená a kričím."

"Možno sa ti to sníva, pretože sa bojíš."

"Čoho by som sa mala báť?" prekvapene naňho pozrela.

"To musíš vedieť ty.." pozrel na ňu. Rose neodpovedala.

"Alebo to môže byť spomienka" napadlo ho. Rose prikývla, no stále bola ako v tranze. Nad niečím rozmýšľala.

"Zažila si toho so mnou dosť. Spomienka je celkom možná.."povedal Doctor, no v skutočnosti ani nerozmýšľal nad tým, čo hovorí, pretože sledoval, čo sa deje s Rose. Tá potriasla hlavou a usmiala sa.

"Nechaj tak.. Ráno to vyriešime, áno?"

"Ako myslíš," povedal Doctor a pobozkal ju na čelo. Zhasol svetlo a obidvaja znova zaspali.

***

"Horšie je, že si to nepamätáš. Nevybavujú sa ti ani úryvky?" opýtal sa Doctor pri raňajkách.

"Keď nad tým tak rozmýšľam tak....áno..niečo by tu bolo." povedala Rose. Doctor trpezlivo čakal a zatiaľ si krátil chviľu napchávaním sa chlebíčkami.

"Myslím....že tam bol...dalek? Hej..dalek."

"Takže.." začal Doctor, ale Rose ho prerušila.

"Šššš..." snažila sa spomenúť si.

"Kyberčlovek." povedala.

"Takže...ten deň, čo si..." nedokončil.

Rose pozerala pred seba.

"áno," povedala krátko.

"Ale to už je predsa za nami..." povedal Doctor a objal ju, "prečo máš teda nočné mory?"

"Možno...sa bojím, že ťa znovu stratím.." pozrela naňho zničene.

Doctor ju stisol v objatí ešte silnejšie.

"Nikdy!" pokrútil hlavou a žiarivo sa usmial. Potom sa jej pozrel do očí a niečo sa mu nezdalo.

"Rose?" chatil si jej hlavu do dlaní, "prečo mi neveríš?" povedal zarmútene.

"Ja.." Rose po lícach tiekli slzy.

"Roose..."povedal Doctor najláskavejšie ako vedel, "už sa to nikdy viac nestane..rozumieš? Nie je ani najmenšia šanca, že by som ťa opustil.. Milujem ťa. Aj keď už nemám dve srdcia, milujem ťa oveľa viac, ako len si dokážeš predstaviť. A! Keby mi ťa niekto chcel zobrať, nikdy by sa mu to nepodarilo. Nepodarilo by sa mu prejsť cezo mňa, rozumieš? Pretože moja láska k tebe je ako ochranný múr okolo teba. Nič sa ti nemôže stať. A ver tomu, " pobozkal ju na čelo, "že ten múr tam bude naveky. Už nikdy! Nikdy! Nechcem byť bez teba." Tentoraz už ju pobozkal na ústa.

"Moja Rose." usmial sa.

Rose tiekli od dojatia slzy. Žiadne obavy, že by sa jej ešte niečo zlé snívalo. Doctor by išiel na koniec sveta, aby ju mohol zachrániť. Teraz už sa cítila dobre. Cítila sa milovaná. Tým najúžasnejším mužom na svete.