(Jedenásty Doctor, Rose, Desiaty)
Opäť myslel na ňu. Rose. Bola predsa súčasťou jeho života.
Bola....
Teraz už ale patrí niekomu inému.
A on patrí jej. Určite sú spolu šťastní...Dal by čokoľvek za to, aby ju mohol zase vidieť. Niekedy vážne závidel svojmu "dvojníkovi".
Ale on ju potreboval. A Rose potrebovala jeho.
Jedenásteho znovu chytala túžba vidieť Rose. Lenže keby ho Rose videla, nespoznala by v ňom Doctora. Určite nie na prvý pohľad.. Kedysi to bývala JEHO Rose. Kedysi on býval JEJ Doctor...
...
Skutočný dôvod, prečo bol jedenásty Doctor taký, aký bol, bol, že nechcel myslieť na minulosť. Netúžil ďalej myslieť na to, čo všetko dôležité stratil. Bolesť, ktorú zažil. Neuveriteľné veci, čo za celý svoj život videl. Radšej sa venoval TARDIS a správal sa ako dvanásťročný chlapec. Bolo to preňho lepšie, ako by sa mal trápiť.
Za všetkou tou bláznivosťou bol totižto veľký tieň utrpenia.
Ale o to teraz nešlo.
Nkdy o to nešlo.
"Občas je lepšie zabudnúť a byť znova šťastný,"vravel sám pre seba. Slovo "zabudnúť sa mu chvíľu ozývalo v hlave.
"Ale nie teraz!" skríkol a zadával súradnice do TARDIS.
Zatlačil na páku.
Vôbec nerozmýšľal, čo robí.
Nebolo treba.
Ide za Rose!
...
TARDIS pristála pred panelákom. Doctor otvoril dvere a svižným krokom prešiel ku dverám. Už išiel stlačiť kľučku od dverí, no s rukou vo vzduchu na chvíľu zaváhal.
Čo ak...
Nie, ide tam.
Rázne stlačil kľučku a preskákal pár poschodí, až kým nenašiel, čo hľadal. Smithovci. Zastal pred dverami. Boli to úplne obyčajné bytové dvere,nebolo na nich nič výnimočné.
Až na...
Klepadlo.
Doctor ho uchopil do ruky. Už išiel zaklopa, keď v tom počul hlas. Bol to Rosin hlas. Smiala sa. Doctor si ju predstavil a tiež sa musel pousmiať.
No vzápätí počul ten druhý hlas.
Bol to jeho hlas.
Ale nie ten, čo má teraz.
Hlas jeho predošlej regenerácie.
Dokonca ani ten celkom nie.
Hlas jeho dvojníka.
Doctorovi zmrzol úsmev na perách. Zvuky, ktoré vychádzali z bytu mu prezrádzali, že Desiaty šteklí Rose a tá sa nemôže dosmiať.
"Prestaň!"smiala sa.
"Nie pokiaľ mi to nepovieš!"
"Už doooosť..."počul ešte smejúcu sa Rose Doctor.
Ale to už so slzami v očiach kráčal ku TARDIS.
Bola....
Teraz už ale patrí niekomu inému.
A on patrí jej. Určite sú spolu šťastní...Dal by čokoľvek za to, aby ju mohol zase vidieť. Niekedy vážne závidel svojmu "dvojníkovi".
Ale on ju potreboval. A Rose potrebovala jeho.
Jedenásteho znovu chytala túžba vidieť Rose. Lenže keby ho Rose videla, nespoznala by v ňom Doctora. Určite nie na prvý pohľad.. Kedysi to bývala JEHO Rose. Kedysi on býval JEJ Doctor...
...
Skutočný dôvod, prečo bol jedenásty Doctor taký, aký bol, bol, že nechcel myslieť na minulosť. Netúžil ďalej myslieť na to, čo všetko dôležité stratil. Bolesť, ktorú zažil. Neuveriteľné veci, čo za celý svoj život videl. Radšej sa venoval TARDIS a správal sa ako dvanásťročný chlapec. Bolo to preňho lepšie, ako by sa mal trápiť.
Za všetkou tou bláznivosťou bol totižto veľký tieň utrpenia.
Ale o to teraz nešlo.
Nkdy o to nešlo.
"Občas je lepšie zabudnúť a byť znova šťastný,"vravel sám pre seba. Slovo "zabudnúť sa mu chvíľu ozývalo v hlave.
"Ale nie teraz!" skríkol a zadával súradnice do TARDIS.
Zatlačil na páku.
Vôbec nerozmýšľal, čo robí.
Nebolo treba.
Ide za Rose!
...
TARDIS pristála pred panelákom. Doctor otvoril dvere a svižným krokom prešiel ku dverám. Už išiel stlačiť kľučku od dverí, no s rukou vo vzduchu na chvíľu zaváhal.
Čo ak...
Nie, ide tam.
Rázne stlačil kľučku a preskákal pár poschodí, až kým nenašiel, čo hľadal. Smithovci. Zastal pred dverami. Boli to úplne obyčajné bytové dvere,nebolo na nich nič výnimočné.
Až na...
Klepadlo.
Doctor ho uchopil do ruky. Už išiel zaklopa, keď v tom počul hlas. Bol to Rosin hlas. Smiala sa. Doctor si ju predstavil a tiež sa musel pousmiať.
No vzápätí počul ten druhý hlas.
Bol to jeho hlas.
Ale nie ten, čo má teraz.
Hlas jeho predošlej regenerácie.
Dokonca ani ten celkom nie.
Hlas jeho dvojníka.
Doctorovi zmrzol úsmev na perách. Zvuky, ktoré vychádzali z bytu mu prezrádzali, že Desiaty šteklí Rose a tá sa nemôže dosmiať.
"Prestaň!"smiala sa.
"Nie pokiaľ mi to nepovieš!"
"Už doooosť..."počul ešte smejúcu sa Rose Doctor.
Ale to už so slzami v očiach kráčal ku TARDIS.
To je tak smutné :( chudák Doctor :(.....inak píšeš úžasné poviedky teším sa na ďalšie :D
OdpovedaťOdstrániťJééééj ďakujem ti :33 :)))
OdpovedaťOdstrániť