Kapitola prvá: Alice

Takže, dnes by som chcela začať takú na pokračovanie....napíšte či sa páčila potom.. ;) S jedenástym Doctorom :)

Nemožné. Už sa nemôžem ani poprechádzať po Zemi. Vždy sa niečo deje iba keď som tam ja. Myslel som, že to zvládnem...ale nezvládol som. Nemôžem predsa iba tak prejsť okolo horiacej budovy, v ktorej niekto je, bez toho aby som pomohol. Bol to risk. Ale zvládol som to. S Tardis som pristál rovno v izbe, kde ležalo to dievča. Rýchlo som si zakryl kabátom nos a odniesol ju do Tardis. Položil som ju na zem. Čo treba v takejto situácii robiť? Obzeral som sa okolo, ale nič ma nenapadlo. Zadíval som sa na ňu. Vyzerala celkom obyčajne, bola vysoká asi ako ja, mala na sebe kockovanú košeľu a čierne rifle. Teda vlastne bola celkom zadymená od ohňa. Ale...vlasy.

Boli ryšavé.

Presne ako mala aj Amy.

Stiekla mi po líci slza. Rýchlo som ju ale utrel. Už som chcel niečo robiť, keď v tom sa prebrala a rozkašľala sa. Zľakol som sa a urobil som krok dozadu. Dievčinka sa zdvihla, pooprašovala sa. Ešte raz zakašľala a obzrela sa na mňa. Všimol som si jej oči. Boli veľmi jasno zelené. Premeriavala si ma. Zastavila sa na motýliku. Koniec-koncov, to ale robili všetci. Ale ona...sa usmiala. Dovolil som si tiež sa opatrne usmiať.

„Ehm...ďakujem..“ povedala s rozpakmi.

„Nie je začo,“ odpovedal som neodopierajúc zrak z jej očí. Aj ona sa mi dívala do očí. Potom ich ale sklopila. Začala sa obzerať okolo seba.

„Si v stroji času,“ povedal som jej na rovinu, „volá sa Tardis.“

Vyvalila na mňa oči. Oops, asi som nemusel  na ňu až tak vyletieť. Chúďa, aj tak je už dosť zmetená. Ale ku podivu sa rýchlo spamätala. Ako by bola zvyknutá na nemožné veci.

„Čo to znamená?“

„Čas a relatívne dimenzie vo vesmíre,“ odpovedal som. Potichu zapískala.

„Páni!“

Potriasla hlavou a znova pozrela na mňa a na motýlika.

„Super motýlik,“ povedala s úsmevom. Nevedel som, či to je irónia, alebo to vraví naozaj.

„Vážne.“ Doplnila.

„Tak to teda ďakujem..“ usmial som sa, „kam ťa mám teraz zaviesť? Máš tu nejakú rodinu?“

To som nemal hovoriť. Zrazu posmutnela.

„Nie“ odpovedala krátko. Nechcel som sa viac pýtať. V jej očiach som videl celý príbeh.

„A máš kde ísť?“ Pokrútila hlavou. Mozog mi išiel na plné obrátky.

„Môžeš sa ísť upraviť, ak chceš. Pôjdeš tamtou chodbou a tretie dvere zľava,“ usmial som sa.

Opätovala mi úsmev a vykročila.

Asi za desať minút prišla. Tento raz  už bola čistá a prezlečená. V džínsoch a mikine. Vlasy si zaplietla do vrkoča. Make-up zrejme nebola jej šálka kávy. Ale prekvapilo ma, aká bola krásna. Predtým to nebolo možné vidieť, keďže bola viac-menej čierna od dymu. Potriasol som hlavou, aby som sa spamätal a povedal som:

„Vieš, občas so mnou cestujú moji priatelia. No a teraz nikoho nemám, takže ak nemáš kam ísť, potešilo by ma keby si...“

„áno!“ nenechala ma ani dohovoriť. Zrazu z nej všetka ostýchavosť opadla a objala ma. Bol som z toho veľmi prekvapený, ale objal som ju späť. Ešte sa mi nestalo, že by som si s niekým pripadal hneď taký blízky. S ňou to bolo ale iné. Ani sme nevedeli svoje mená, a už to bolo ako keby sme sa poznali sto rokov. Keď objatie skončilo, opýtal som sa jej ako sa volá.

„Alice,“ odpovedala, „Alice Williamsová.“

Úsmev mi zamrzol na perách.