Forward momentum (2/2)

Vyzerala byť prekvapená tou otázkou. “Bola som trochu zaneprázdnená fotením tých fotiek. A okrem toho, máme dosť spoločných fotiek aj takto. ”

Vedel, že Daisy takmer vyletela z kože, keď uvidela záber jeho ako šepká Karen niečo do ucha a drží ju neuveriteľne blízko. Tá konkrétna fotka bola začiatok konca—aj jeho vzťahu aj neustáleho popierania pokiaľ išlo o jeho záujem o jednu konkrétnu ryšavú dievčinu. Tá fotka – a aj skrytý význam koláže (podľa neho), ktorú držal v rukách—k nemu nehovoril tisícimi slovami, ale kričal tromi: Matt miluje Karen.

Stál na mostíku neistoty a neopätovanosti, ale je čas skočiť.

Zhlboka sa nadýchol a podal jej naspäť rám, ale stále držal jej prsty.
“Nemôžem to prijať. Nie v takom stave v akom to je.“

Karen sa zaksichtila. “Vieš ako dlho mi trvalo dať tú debilnú vec dohromady?“

Predstiera nonšalantné kývnutie plecom, aj keď jeho srdce bije trikrát tak ako obyčajne. “Hej, sú to moje narodeniny. Nie je nejaké pravidlo, že na moje narodeniny máš robiť, čo ti poviem?”

Karen sa nahlas smeje. “Snívaj ďalej.”

Matt sa len tak ľahko nevzdáva. Pozrie na foťák na stole, ktorý plánovala Karen vziať domov po tom, ako mu dá darček.
“Zaberie to dve sekundy, Kaz. No tak.” Snaží sa urobiť psie oči. “Pre mňa?”

Ona pretočí očami, ale načiahne sa a zoberie tašku.
“Fungovalo to vôbec niekedy pre teba?”

On si nemôže odpustiť víťazoslávny úškrn, zatiaľ čo ona zapne fotoaparát a hrá sa s časovačom.
“Proste to urob..”

Jej druhé zagúľanie očami bolo epické, ale napriek tomu sa pripojila k nemu a sadla si na gauč, ako časovač začal odpočítavať, hovoriac, „Trikrát to krátko zapípa a potom ešte raz dlho, ako to bude robiť fotku.“
So zámienkou aby boli obidvaja v zábere sa on priblíži nebezpečne blízko a zavesí si ruku okolo jej ramien.

Keď začuje konečný tón, dotkne sa jej líca a otočí jej hlavu k tej jeho tvárou v tvár.

Ich pery sa stretnú ako uzávierka urobí snímku.


Keď otvorí oči, ona sa naňho díva s tisícimi rozličnými otázkami v jej očiach. On má však odpoveď len na jednu: Bol čas.
Zastrčí jej pramienok vlasov za ucho a potom ju ledabolo pohladí na krku odhrnutím ďalšieho prameňa vlasov.
“Oficiálne moje najlepšie narodeniny.”

Ona sa bez dychu zasmeje. “Páči sa ti tvoj darček teraz?”

Stále ju však nenecháva vyhrať.
“Ten alkohol by ešte stále celkom bodol.”

Keď na druhý deň vojde do prívesu, obraz sa pyšne skvie na stene, a on ju pobozká znova, keď ona zavesí prvý výtlačok ich fotky do rohu.