Taria si sadla na chladnú podlahu svojej TARDIS a otvorila k nej manuál, ako vždy, keď ju niečo trápilo. V skutočnosti to vôbec nečítala, len prevracala stránky a rozmýšľala nad niečím úplne iným.
Spomenula si na neho. Ako sa premávali so svojimi miláčikmi po vesmíre a chovali sa bláznivo. Ako Gallifreyskí teenageri. Všetci najlepší z ročníka dostali 20 rokov flákania sa po vesmíre zadarmo. Samozrejme vo dvojiciach, so školskými, alebo starými TARDIS. Ale nie oni. Oni museli byť špeciálni a ukradli si vlastné.
Teda požičali. A nikdy nevrátili.
Problém je, že to nebolo 20 rokov. Je to už takmer 2000 rokov.
Pretože sa navzájom stratili. Omylom, ale áno.
A teraz.. je to dvetisíc rokov. Určite má niekoho iného na cestovanie časom.
To len ona po nociach plače a cez deň nehybne sleduje planéty a ako ich on zachraňuje. Nikdy ho nestihne včas. Vždy ho pozoruje na skeneri. Vždy je s ním iná tvár. Toľko bozkov, čo už videla, toľko ľudí, čo sa doňho zamilovalo, toľko ľudí, čo ho má rado, a toľko ľudí, ktorí ho nenávidia.
A to si myslela, že ju konečne niekto pochopil. Ona, ako večný mizantrop a hanblivka, sa zapáčila čarovnému chlapcovi.
Kedysi bol len jej.
Teraz obe jeho srdcia patria niekomu inému. Ani si nespomenie.
S buchotom nahnevane zavrela knihu a hodila ju do kúta. TARDIS nahnevane zavrčala motormi.
Jemne ju pohladila po konzole.
"Prepáč."
Prešla do záhrady plnej Gallifreyských kvetov. Ako veľmi svoju TARDIS milovala.
Sadla si na húpačku zhotovenú z lian. Po tvári jej znovu stiekla slza. Prečo nedokáže zabudnúť na niekoho, kto na ňu zabudol už dávno? Prečo sa kvôli nemu trápi každý deň?
Prehodila si svoje dlhé čierne vlnkaté vlasy na druhú stranu a upravila korunu z kvetov. Jeden vytiahla a pohrávala sa s ním. Odraz margaréty sa odrážal v jej sivozelených očiach. cez slzy sa pousmiala.
Odrazu sa TARDIS začala vzpierať. Odolávala niečomu silnejšiemu. Taria sa vyšvihla z hojdačky a utekala naspäť do strojovne. TARDIS hlasno stenala.
"Čo sa tu deje?" pozerala na skener a nemohla uveriť vlastným očiam. Znovu jej slzy začali stekať po tvári.
Nie, to nemôže byť pravda..
Zrazu sa ocitla namiesto svojej zelenej a útulnej TARDIS v chladnej, striebornej, s okrúhlymi vecami na stenách. Pri konzole sedel muž v cylindri s okuliarmi na nose, zabratý do nejakej knihy. Otvorila ústa, že niečo povie, ale zrazu to nedokázala.
Počkala, kým si on všimne ju.
Muž prevrátil stranu a zdvihol oči k nej. Zasekol sa v polovici obracania strany a prudko sa zdvihol.
Nahnevaným krokom prišiel až k nej a premeral si ju.
"Ako si sa sem dostala?!" stisol pery a pohliadol jej do očí. Taria v nich mala opäť slzy.
"Samozrejme, že si nepamätáš.." zamrmlala viac pre seba, ako pre neho.
"Doctor.." zašepkala.
Mužovi sa vyjasnili vrásky na tvári a dal si dole cylinder s okuliarmi.
No stále ju nespoznával.
"Pozeráš sa na mňa. Ale nevidíš ma." pokývala jemne hlavou a tvár si prikryla dlaňou. Nahlas vzlykla. Bolo jej toto treba?
Doctor jej nahle odložil ruku z tváre a stisol ju.
"Taria.." zašepkal dojato.
Taria sa jemne usmiala. Pevne ho objala.
"Stratil som ťa." zašepkal Doctor jemne na jej krk.
"Ja viem. Ale to bolo dávno."
"Veď práve." stisol pery.
"Zabudol si na mňa." zavrela oči Taria a pomaly povolila objatie.
Doctor ju chytil za plecia.
"Neprešiel jeden deň bez toho, aby som si nespomenul." pokrútil hlavou.
"Pravidlo číslo jedna, Doctor. Už si nepamätáš, kto ti ho povedal?" nadvihla obočie.
Intenzívne krútil hlavou.
"Prestaň."
"Nie. Samozrejme si na mňa myslel pri Rose. Myslel si na mňa pri Madame de Pompadeur a myslíš na mňa pokaždé pri River, že?" zlomil sa jej hlas. Vymanila sa z jeho rúk a odstúpila dozadu.
"Taria.." šokovane odvetil.
"Dvetisíc rokov som ťa sledovala. Nespomenul si si ani raz.."
"To nie je pravda!" nahneval sa Doctor.
"Mám dve srdcia, pamätáš?" dodal.
"Pravidlá Pánov času vravia, že dve srdcia nemáme preto, aby sme mohli milovať viac žien naraz v zmysle naozaj milovať, pretože naozaj ľúbiš len jednu. A ty dobre vieš, čo je v sľube Pána času." pripomenula mu. Nie nadarmo bol on až druhý najlepší z triedy.
"Taria.."
Pohliadla mu do jeho zelených očí. Pohľad jej skĺzol na motýlika a jemne sa usmiala. Sklopila oči k zemi. Doctor spravil krok k nej a dvomi prstami jej nadvihol bradu.
"Taria." povedal vážnejšie a zachytil jej pohľad.
Zavrela oči, ako znovu počula svoje meno z jeho úst. Doctor prišiel ešte bližšie a zotrel jej stekajúcu slzu z líca.
Pritisol svoje pery na jej a pobozkal ju. Taria mu chvíľu opätovala bozk, no potom sa mu náhle otočila chrbtom.
"Budeš cestovať so mnou?" počula Doctora zozadu. Skrčila sa.
Áno, áno, áno, tisíckrát.
"Nie." pokrútila hlavou a otočila sa späť. Doctorovi vyrazilo dych, pretože samozrejme čakal kladnú odpoveď.
"Ale.." začal, no Taria ho prerušila.
"Nie."
Pristúpila naspäť k nemu a položila svoju ruku tak, aby sa dotýkala oboch jeho sŕdc.
"Už tam pre mňa totiž nie je miesto." zašepkala. Náhle zmizla TARDIS aj s Doctorom a ocitla sa naspäť v záhrade vo svojej TARDIS. Kľakla si na kolená. Biele šaty mala celé od trávy a od hliny, ale to nebolo to hlavné.
Zlomila sa v slzách, ako padla na zem. Vtom pocítila vo svojom tele záchvev horúčavy a cítila v ňom každú bunku. Počúvala svoje bijúce srdcia.
Pozrela na svoje ruky. Začal z nich vychádzať zlatistý prášok, takmer ako plameň, ktorý sa šíril po celom jej tele. Bolelo to. Vždy to bolí.
No tentokrát viac.
Vtedy jej došlo, prečo regeneruje.
"Ach, Doctor.." nahlas prehltla.
"Dokázal si zlomiť obe srdcia naraz."
Spomenula si na neho. Ako sa premávali so svojimi miláčikmi po vesmíre a chovali sa bláznivo. Ako Gallifreyskí teenageri. Všetci najlepší z ročníka dostali 20 rokov flákania sa po vesmíre zadarmo. Samozrejme vo dvojiciach, so školskými, alebo starými TARDIS. Ale nie oni. Oni museli byť špeciálni a ukradli si vlastné.
Teda požičali. A nikdy nevrátili.
Problém je, že to nebolo 20 rokov. Je to už takmer 2000 rokov.
Pretože sa navzájom stratili. Omylom, ale áno.
A teraz.. je to dvetisíc rokov. Určite má niekoho iného na cestovanie časom.
To len ona po nociach plače a cez deň nehybne sleduje planéty a ako ich on zachraňuje. Nikdy ho nestihne včas. Vždy ho pozoruje na skeneri. Vždy je s ním iná tvár. Toľko bozkov, čo už videla, toľko ľudí, čo sa doňho zamilovalo, toľko ľudí, čo ho má rado, a toľko ľudí, ktorí ho nenávidia.
A to si myslela, že ju konečne niekto pochopil. Ona, ako večný mizantrop a hanblivka, sa zapáčila čarovnému chlapcovi.
Kedysi bol len jej.
Teraz obe jeho srdcia patria niekomu inému. Ani si nespomenie.
S buchotom nahnevane zavrela knihu a hodila ju do kúta. TARDIS nahnevane zavrčala motormi.
Jemne ju pohladila po konzole.
"Prepáč."
Prešla do záhrady plnej Gallifreyských kvetov. Ako veľmi svoju TARDIS milovala.
Sadla si na húpačku zhotovenú z lian. Po tvári jej znovu stiekla slza. Prečo nedokáže zabudnúť na niekoho, kto na ňu zabudol už dávno? Prečo sa kvôli nemu trápi každý deň?
Prehodila si svoje dlhé čierne vlnkaté vlasy na druhú stranu a upravila korunu z kvetov. Jeden vytiahla a pohrávala sa s ním. Odraz margaréty sa odrážal v jej sivozelených očiach. cez slzy sa pousmiala.
Odrazu sa TARDIS začala vzpierať. Odolávala niečomu silnejšiemu. Taria sa vyšvihla z hojdačky a utekala naspäť do strojovne. TARDIS hlasno stenala.
"Čo sa tu deje?" pozerala na skener a nemohla uveriť vlastným očiam. Znovu jej slzy začali stekať po tvári.
Nie, to nemôže byť pravda..
Zrazu sa ocitla namiesto svojej zelenej a útulnej TARDIS v chladnej, striebornej, s okrúhlymi vecami na stenách. Pri konzole sedel muž v cylindri s okuliarmi na nose, zabratý do nejakej knihy. Otvorila ústa, že niečo povie, ale zrazu to nedokázala.
Počkala, kým si on všimne ju.
Muž prevrátil stranu a zdvihol oči k nej. Zasekol sa v polovici obracania strany a prudko sa zdvihol.
Nahnevaným krokom prišiel až k nej a premeral si ju.
"Ako si sa sem dostala?!" stisol pery a pohliadol jej do očí. Taria v nich mala opäť slzy.
"Samozrejme, že si nepamätáš.." zamrmlala viac pre seba, ako pre neho.
"Doctor.." zašepkala.
Mužovi sa vyjasnili vrásky na tvári a dal si dole cylinder s okuliarmi.
No stále ju nespoznával.
"Pozeráš sa na mňa. Ale nevidíš ma." pokývala jemne hlavou a tvár si prikryla dlaňou. Nahlas vzlykla. Bolo jej toto treba?
Doctor jej nahle odložil ruku z tváre a stisol ju.
"Taria.." zašepkal dojato.
Taria sa jemne usmiala. Pevne ho objala.
"Stratil som ťa." zašepkal Doctor jemne na jej krk.
"Ja viem. Ale to bolo dávno."
"Veď práve." stisol pery.
"Zabudol si na mňa." zavrela oči Taria a pomaly povolila objatie.
Doctor ju chytil za plecia.
"Neprešiel jeden deň bez toho, aby som si nespomenul." pokrútil hlavou.
"Pravidlo číslo jedna, Doctor. Už si nepamätáš, kto ti ho povedal?" nadvihla obočie.
Intenzívne krútil hlavou.
"Prestaň."
"Nie. Samozrejme si na mňa myslel pri Rose. Myslel si na mňa pri Madame de Pompadeur a myslíš na mňa pokaždé pri River, že?" zlomil sa jej hlas. Vymanila sa z jeho rúk a odstúpila dozadu.
"Taria.." šokovane odvetil.
"Dvetisíc rokov som ťa sledovala. Nespomenul si si ani raz.."
"To nie je pravda!" nahneval sa Doctor.
"Mám dve srdcia, pamätáš?" dodal.
"Pravidlá Pánov času vravia, že dve srdcia nemáme preto, aby sme mohli milovať viac žien naraz v zmysle naozaj milovať, pretože naozaj ľúbiš len jednu. A ty dobre vieš, čo je v sľube Pána času." pripomenula mu. Nie nadarmo bol on až druhý najlepší z triedy.
"Taria.."
Pohliadla mu do jeho zelených očí. Pohľad jej skĺzol na motýlika a jemne sa usmiala. Sklopila oči k zemi. Doctor spravil krok k nej a dvomi prstami jej nadvihol bradu.
"Taria." povedal vážnejšie a zachytil jej pohľad.
Zavrela oči, ako znovu počula svoje meno z jeho úst. Doctor prišiel ešte bližšie a zotrel jej stekajúcu slzu z líca.
Pritisol svoje pery na jej a pobozkal ju. Taria mu chvíľu opätovala bozk, no potom sa mu náhle otočila chrbtom.
"Budeš cestovať so mnou?" počula Doctora zozadu. Skrčila sa.
Áno, áno, áno, tisíckrát.
"Nie." pokrútila hlavou a otočila sa späť. Doctorovi vyrazilo dych, pretože samozrejme čakal kladnú odpoveď.
"Ale.." začal, no Taria ho prerušila.
"Nie."
Pristúpila naspäť k nemu a položila svoju ruku tak, aby sa dotýkala oboch jeho sŕdc.
"Už tam pre mňa totiž nie je miesto." zašepkala. Náhle zmizla TARDIS aj s Doctorom a ocitla sa naspäť v záhrade vo svojej TARDIS. Kľakla si na kolená. Biele šaty mala celé od trávy a od hliny, ale to nebolo to hlavné.
Zlomila sa v slzách, ako padla na zem. Vtom pocítila vo svojom tele záchvev horúčavy a cítila v ňom každú bunku. Počúvala svoje bijúce srdcia.
Pozrela na svoje ruky. Začal z nich vychádzať zlatistý prášok, takmer ako plameň, ktorý sa šíril po celom jej tele. Bolelo to. Vždy to bolí.
No tentokrát viac.
Vtedy jej došlo, prečo regeneruje.
"Ach, Doctor.." nahlas prehltla.
"Dokázal si zlomiť obe srdcia naraz."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
V komentároch nám môžete vždy povedať či sa vám príbeh páčil alebo nie, prípadne čo by ste zmenili, alebo s čím nesúhlasite (t.j. nezhody v seriáli apod.)
Ďakujeme, že nás povzbudzujete pozitívnymi komentármi, dodáva nám to pocit, že to čo píšeme sa niekomu páči, a máme chuť písať ďalej. :))
Admins team.